Odvaha nechať život rozsypať sa na kusy

Koncom roka 2020 som sa cítila unavená ako nikdy. S odstupom času môžem zodpovedne povedať, že to bol prelomový rok. Životný reset. A viem, že nielen pre mňa.


Vidím to takto

Ocitli sme sa v období, ktoré v sebe nesie obrovskú príležitosť učiť sa, rásť a rozvíjať sa, aby sme v nasledujúcich rokoch prekvitali a prosperovali ako nikdy predtým. Máme jedinečnú príležitosť vytvoriť si život  a svet podľa seba a všetko staré nechať odísť.

Preto som pre vás dala dohromady týchto 5 veľmi dôležitých krokov, ktoré je nevyhnutné urobiť v nasledujúcich mesiacoch pre všetkých nás, ktorí vieme, že sme sem neprišli bojovať proti osudu ani žiť priemerný život.

Ale pekne po poriadku.


Rozhodnutie

Niekedy medzi mojimi narodeninami (november) a nástupom zimy som sa rozhodla stráviť zimu inak ako doteraz.

Vstúpila som vedome do procesu uvoľnenia a hlbokej relaxácie. Cítila som, ako vďaka výraznému spomaleniu tempa a úplnému zastaveniu určitých činností rastie moja schopnosť vnímať a cítiť.

Rozhodla som sa 3 mesiace nepracovať a domáce práce zredukovať na minimum.


Odhodlanie

Oddychovala som vždy, keď sa dalo, išla dovnútra – do seba a zostala vedome ticho. A to aj v situáciách, v ktorých by som bežne reagovala.

Meditovala a písala si denník niekoľko krát denne.

Venovala sa sebareflexii.

Čistila priestor – vonkajší i vnútorný…


Čistý priestor

Obklopila som sa vecami, ktoré ma vyživujú. Všetko ostatné vyhodila.  

Prestala piť kávu, vynechala cukor, alkohol, zredukovala lepok (nefajčila som nikdy).

Prestala používať kozmetiku s výnimkou prírodného mydla a zubnej pasty.

Dovolila som si cítiť všetky emócie v ich najsurovejšej podobe – presne tak, ako prichádzali. A prichádzali v hojnom počte a vysokej intenzite.

Na rozdiel od minulosti, kedy som mala tendencie niektoré svoje emócie buď potláčať alebo projektovať na iných, nechala som im teraz voľný priebeh.

Vnútorný pokoj prichádza
pomaly a potichu.

A potom sa stalo toto

Prvá vec, ktorú som pocítila bolo, že vďaka spomaleniu a „uzavretiu sa do seba“ povolili pocity odmietania, odporu, frustrácie a hnevu.

Skvelou skúsenosťou tiež bolo zotrvať vedome v kontakte so sebou, svojím telom a emóciami, čo mi pohlo úplne sa zbaviť výkyvov nálad. Začala som zažívať pokoj, aký som dovtedy nikdy nezažila.

Žiadne hádky, výmeny názorov, žiaden tlak. V mojej rodine nastalo príjemné ticho. O to hlbšie bolo moje uvedomenie, aký obrovský vplyv má žena a matka na pokoj a pohodu.

Ďalšou skvelou skúsenosťou bola jasnosť vízií a nápadov, akú som nikdy predtým takto nepoznala. Tieto úplne vytlačili pocit nenaplnenosti a nespokojnosti.

Neuveriteľný proces, ktorý viedol k hlbokým uvedomeniam, skutočnej sebaláske – prebudeniu sa do vlastného života.

Prvý krát v živote som zažila, čo znamená byť v plnej sile. Teraz môžem  a som pripravená svojej rodine i klientom dať oveľa viac – niečo veľmi mocné a hlboko transformačné.


Čo tomu predchádzalo?

Pekná zbierka neuzavretých záležitostí, potlačených emócií, kvôli lockdownu nezrealizovaných pracovných i súkromných plánov, hlboká manželská kríza. Ocitla som sa v temnej noci mojej duše.

Veľa pre mňa predtým dôležitých vecí prestalo dávať zmysel.

Áno, je to veľmi ľudské a normálne, obzvlášť pre nás 30 až 55-ročných. A áno, aj kouč sa môže ocitnúť v hlbokej kríze stredného veku, ktorá bola logickým následkom prehliadania signálov, ktoré sa ku mne opakovane vracali.

Tentokrát som sa ale rozhodla počúvať, dôverovať a nasledovať ich. Viedli ma hlboko. Do temnoty, o ktorej som ani nevedela, že vo mne existuje.

Donútili ma pripustiť „pár“ právd o mojom živote, ktoré mi spôsobovali hlbokú bolesť. Ako tŕň v päte – táto bolesť bola so mnou každý deň. Celé roky.

Nepovšimnutá. Zaprataná pod hromadou konštruktov a presvedčení o tom, kto som, čo je moja úloha v živote, ako mám žiť, pracovať, správať sa.

Začala som sa dusiť.  


Bod zlomu

V mojom vnútri došlo k posunu, v ktorom už nič neautentické nemohlo prežiť. Vzťahy, práca, sociálne štruktúry. Čokoľvek postavené na nestabilných základoch bolo predurčené k rozpadu.

(Mimochodom stabilné základy sú tvorené našimi vnútornými hodnotami. Nie prebratými. Našimi vlastnými. O tom ale inokedy.)

V prvej chvíli som sa zľakla. Veľmi rýchlo som si ale uvedomila, že sa všetky „katastrofy“ dejú, aby ma priviedli späť domov. K tej, ktorou skutočne som.

Aby som mohla žiť život, ktorý je v absolútnom súlade so mnou. Tieto ťažké chvíle boli rozhodujúcim okamihmi v mojom živote.

Krízy a ťažké časy sú vždy určujúce. Ja som doteraz väčšinou odolávala, bojovala, snažila sa zubami-nechtami.

„Rozpadajúci sa starý život sa stal mojou bránou a prechodom do nového sveta, v ktorom sa pohybujem a skúmam všetko nové so srdcom otvoreným dokorán – spojeným s nekonečnou inteligenciou stvorenia.“

Tento krát som však cítila, že už nechcem vzdorovať. Volalo ma odovzdanie, plné prijatie života presne tak, ako sa práve deje. Cítila som, že sa mám prestať snažiť držať všetko pohromade (vrátane manželstva a podnikania). Dovoliť, nech sa všetko rozsype.

A tak som pustila. Nechala môj život pri plnom vedomí a zodpovednosti, nech sa rozpadne na kusy.

Bola som pripravená môj život prestavať – na pevnej pôde, s mohutnými základmi a výhľadom tak nádherným, že mi každé ráno vyráža dych.

Bola som vyzvaná vystúpiť z davu a viesť. Pocítila som volanie stáť pri borení starej reality podporiť každého v okamihu smrti jeho ega. Každého, kto je pripravený vytvárať svoj vlastný život.


Viac cítiť, viac žiť

Čo sa snažíš držať pohromade?

Čomu sa snažíš za každú cenu vyhnúť?

Ako sa snažíš predstierať, že je všetko v poriadku?

Na čom lipneš zo strachu, že ak pustíš, niečo (zlé) sa (ne)stane?

Máš všetko, čo potrebuješ, aby si dovolila tomu, čo sa rozpadá, spadnúť a rozsypať sa. Je nevyhnutné, aby sme to urobili všetci.

Všetci my, ktorí vieme, že sme sem neprišli žiť priemerný život.

Prečítaj si tiež článok o mojej ceste k sebe.

Krásna fotografia je od: Josh Withers