Mirka, čo vlastne presne robíš?

Nedávno večer som dostala správu od známej: „Hej Mirka, nechceš sa u mňa zastaviť na kus reči? Pozvala som pár kamošiek a budem rada, keď prídeš.“

Tak som sa rozhodla dať tejto spontánnej akcii priestor. V tento večer boli pre mňa zaujímavé dve veci. Pozorovať, počúvať, vnímať pre mňa úplne cudzie ženy – to ako sú hlasné, aké „silné slová“ volia, ako veľmi potrebujú mať pozornosť, byť vypočuté, ako sa o to zúfalo snažia, ako bojujú, a bezvýsledne.

Druhá vec, ktorá ma celkom pobavila, bola otázka jednej z najexpresívnejších žien: „Ty si tá, čo upratuje skrine, však?“

Neviem, odkiaľ mala túto informáciu, ale rozhodla som sa vyhovieť jej zvedavosti a vysvetlila jej na príklade tej skrine, čo vlastne robím.

„Predstav si skriňu. Plnú najrôznejších vecí, oblečenia, topánok, kníh, fotografií, spomienok, potlačených emócií, vecí, za ktoré sa hanbíš, skúseností vyvolávajúcich pocity viny či nedosťdobráctva. Sú tu aj odložené rozhodnutia, všetky nedokončené veci a narušené, neuzavreté vzťahy. Tvoje strachy, presvedčenia. Všetky traumy, choroby a bolesti. Nádherné i náročné životné skúsenosti.

Všetky fyzické veci, ktoré vlastníš, všetka tvoja emocionálna, duševná i pracovná záťaž. Všetko na čom lipneš. Všetko „neviem, čo s tým, tak si to sem odložím“.

Aký pocit v tebe vyvoláva predstava takejto skrine?“

Ťažko si vzdychla, jej pohľad sa stratil kdesi v diaľke. Bolo vidieť, že išla dovnútra. Akoby neprítomne  z jej úst vyšlo: „To je hrozný pocit. Vyvoláva to vo mne strašnú ťažobu, zmätok, smútok. Dusí ma to. Neviem sa nadýchnuť.“

Keď som sa jej opýtala, či sa v živote niekedy takto cíti, odrazu sa rozplakala sa. Dojalo ma, ako v okamihu znežnela, ako sa otvorila. Chytila som ju za ruku so zámerom nič nevysvetľovať, len jej dovoliť, aby na chvíľu len bola so svojimi silnými emóciami.

Po minúte a pol mi pozrela rovno do očí a povedala: „Lenže presne takto vyzerá môj život. Presne ako táto skriňa. Nemám čas na nič. Po celom dni v práci v ambulancii s pacientami utekám na terapiu so svojím ADHD synom. Čím ďalej tým častejšie mám pocit, že moje manželstvo existuje iba na papieri. Niekedy si myslím, že ma môj muž dokonca podvádza. Môj byt je čistý chaos. S rodičmi sa skoro nerozprávam a každý večer to celé zajedám a zapíjam, aby som sa aspoň trochu uvoľnila a dokázala zaspať. Môj spánok je katastrofa. Myslím, že odkedy mám syna, poriadne som nespala. Teraz má 13 a ja neviem, čo s ním. Už sme vymenili 4 terapeutov. Bezvýsledne.“

Nechala som ju vydýchnuť, potom som pokračovala: „Vieš, presne takéto skrine pomáham svojim klientom upratovať.“

To v nej vzbudilo záujem. Chcela vedieť, ako to robím. „Presne ako by si to urobila s každou skriňou“, odvetila som. „Prvý krok je všetko vyhádzať von. Ten je ale najťažší. Je to ako  pustiť z rúk všetko, čo si roky zubami-nechtami držala pohromade, aby sa nerozsypalo a ako-tak fungovalo, a nechať to celé zrútiť sa, rozsypať sa, rozpadnúť na kusy.“

„Uff, to znie ako osobný útok priamo od Boha, ako nejaká skúška ohňom“, prerušila ma.

„Áno, presne takto to ľudia často popisujú. Mnohí ma nazývajú hurikánom, ktorý všetko zrúti. Zostanú len základy, len to čo je autentické, na čom možno stavať s vedomím, že je to dostatočne pevné. Bez strachu a potreby kŕčovito všetko držať, plánovať, kontrolovať…“

Zapochybovala: „Je to vôbec možné? Vedome nechať vlastný život, nech sa zrúti?“

„A je to naozaj VLASTNÝ život? Alebo skôr predstava (niekoho iného) o tom, aký by mal byť?

Pozri, práve tieto náročné momenty sú určujúce. Učia nás vzdať sa odporu. Odovzdať sa životu. Uvoľniť kŕčovité zovretie. Dovoliť všetkému, čo sa má rozpadnúť, nech sa rozpadne. Áno, toto je nesmerne náročné a pre mnohých nemožné, ak sa do toho pustia sami. Tu do hry vstupujem ja.

Moja nová známa, stále trochu skeptická, položila kľúčovú otázku: „A čo mi to vlastne prinesie, keď dovolím, aby sa všetko zosypalo?“

„Privedie ťa to späť domov, k tebe. K osobe, ktorou skutočne si pod štítom, ktorý nosíš, aby si sa uchránila od bolesti, kritiky, neprijatia. Umožníš si takto vytvárať a žiť život v súlade s tvojimi vnútornými hodnotami a tvojou vlastnou pravdou. Tvoj pocit tlaku, ťažoby, vyčerpania, pocit, že ideš životom so zatiahnutou ručnou brzdou, tvoj smútok, strach, zmätok, pocit, že nemôžeš dýchať nahradí prirodzene pocit ľahkosti, uvoľnenosti, pokoja, úprimnej radosti a vďačnosti.

S čistou hlavou sú všetky rozhodnutia jednoduchšie. S čistým srdcom si dokážeš vychutnať život presne tak, ako prichádza, i horké i sladké chvíle. Bez masky a panciera cítiš svoje telo a si schopná vnímať ho, nechať sa ním viesť.

Ako lekárke ti nemusím vysvetľovať, aký efekt to zanechá na tvojom zdraví. Nehovoriac o vzťahoch, práci, či akejkoľvek činnosti, pre ktorú sa rozhodneš. Nie z vonkajších pohnútok, ale na základe poznania seba samej a hlbokého intímneho vzťahu, ktorý so sebou máš.

Vieš ako tento vzťah ovplyvní tvoje dieťa, tvojho partnera, rodinu, priateľov, kolegov, pacientov?“

Zatvorila oči, videla som, ako pomaly a zhlboka dýcha. Keď ich znovu otvorila, pozrela na mňa, mierne pohla hlavou vpred a vzad. Potichu ale rozhodne povedala: „VIEM“.

__________

Čo sa snažíš držať pokope ty?

Čomu sa pokúšaš zo všetkých síl vyhnúť?

Kde a ako sa usiluješ predstierať, že je všetko v poriadku?

Na čom všetkom lipneš z strachu, že je to nenahraditeľné?

Chcem, aby si vedel/a, že máš všetko, čo potrebuješ k tomu, aby si dovolil/a tomu, čo sa má zrútiť, aby sa zrútilo. Keď sa domček z kariet konečne zrúti, budeš schopný/á vytvoriť svoj domov na stabilnom podklade a pevných základoch s výhľadom tak nádherným, že ti vyrazí dych každé ráno.

Ak chceš vedieť, aké to je prejsť týmto procesom pod mojím vedením, prečítaj si napríklad Veronikinu skúsenosť alebo si rezervuj nezáväzný rozhovor so mnou a dovoľ si zažiť to na vlastnej koži.

S láskou

Mirka.

Naučím vás robiť obyčajné veci neobyčajne dobre. Ukážem vám ako spomaliť a dať si život do poriadku, aby ste stihli všetko dôležité ešte dnes. Viac o mne nájdete tu.>>