„NIE“ nie je neslušné slovo
Žiť pomalšie a jednoduchšie nie je ľahké a vyžaduje si často ťažké rozhodnutia.
NEBUDEME TU VEČNE
Premýšľam, čítam, píšem i rozprávam o mieste, kde sa stretáva jednoduchosť, slow living a esencializmus.
Najväčšie uvedomenie, ktoré som v tomto kontexte zažila, bolo, že všetky tri vyššie uvedené prístupy k životu si ctia čas. A skutočnosť, že tu nebudeme večne.
Nemôžeme robiť viac než jednu vec v danom čase. Nemôžeme byť na viac než jednom mieste naraz. Čas je obmedzeným zdrojom – krásna realita, ktorú nemožno ignorovať. Lenže to znamená, že musíme robiť rozhodnutia. Nemôžeme mať všetko a urobiť všetko.
Aby sme mohli povedať áno tomu, na čom záleží najviac, musíme povedať nie všetkému ostatnému. Musíme odstrániť všetko, čo nie je nevyhnutné. NIE nie je neslušné slovo. Vyjadrené s odvahou a súcitom, je tým najsilnejším nástrojom zo všetkých, ktoré na svojej ceste k pomalému životu môžeme použiť.
Verím, že my všetci sa dokážeme naučiť hovoriť nie sociálnemu tlaku. Práci, ktorá nás udržuje zaneprázdnenými, ale má sama o sebe len malú hodnotu. Činnosť, v ktorej sme ľahko nahraditeľní. Nenaplneným vzťahom a všetkému, čo nás nepodporuje a neposúva smerom k našim predstavám o živote, ktorý chceme žiť.
ČO PO NÁS ZOSTANE
Veď nemusí byť zodpovedaný každý email, len preto, lebo bol poslaný. A ani správa či telefonát. Prácu nemusíme prijať len preto, lebo nám ju niekto ponúkol. A už vôbec nie v strachu, že nič lepšie možno nepríde.
Dbať na to, kto a čo dostane náš čas, namiesto toho, aby sme ho ponúkali najhlasnejším alebo prvým či tým najkonzistentnejším, otvára priestor potrebný na to, aby sme si našli čas a robili skvelé veci. Výnimočné veci, prostredníctvom ktorých zanecháme naše vlastné stopy v snehu. Veci, ktoré sú nadčasové. Tie, ktoré nás prežijú. Osoby, ktoré tu po nás zostanú. Spomienky, ktoré budú ovplyvňovať svet dlho potom, čo sme odišli.
Namiesto toho, aby sme neustále hovorili „musím“, povedzme „vyberám si“. Uprednostňujme svoje zdravie, rodinu a svoju prácu, a to v tomto poradí, pred hlukom moderného sveta. Ktokoľvek môže povedať nie!
Všeobecné pravidlo hovoriace, že 80 percent našich výsledkov pochádza z 20 percent nášho úsilia, je relevantné pre každého z nás. To znamená, že ak zistíme, ktorých 80 percent nášho úsilia je len stratou času, každý z nás si môže vytvoriť viac priestoru.
Osobne som presvedčená o tom, že keď identifikujeme, čo presne je tým výnimočným a nevyhnutným trávením nášho času a ostražito si to ochránime, získame omnoho viac zdrojov. A to tak profesionálne ako aj osobne. Fyzicky i duševne.
ŤAŽKÉ ROZHODNUTIA
A vôbec nehovorím o robení si, čo sa nám zachce, či o nejakom luxuse. Hovorím o „redukcii tuku“ zbytočných a súrne sa tváriacich plytvačov času v každodennosti a o robení toho čo je podstatné a dôležité. Bez ohľadu na to, ako momentálne vyzerá náš život.
Skutočne prehodnotiť, ako trávime každučkú sekundu nášho dňa a opýtať sa seba samých, či to, čo robíme môžeme urobiť lepšie, či to môže namiesto nás urobiť niekto iný, a predovšetkým, či to vôbec musí byť urobené. Toto môže urobiť každý z nás. Ibaže by sme každú sekundu našich dní trávili vecami, ktoré sú absolútne nevyhnutné. Pre väčšinu z nás to ale tak nie je.
Mnohí z nás si stále neuvedomujú, že žiť pomalšie a jednoduchšie nie je ľahké a vyžaduje si často ťažké rozhodnutia.
Trénujem hovorenie „nie“ už dávno. Mám malé podnikanie a hovoriť nie tlakom sociálnych médií, zaneprázdnenosti a všeobecným spoločenským nárokom je jedna z najťažších vecí, s ktorými sa musím deň čo deň vysporiadať.
Preladenie sa z vonkajších očakávaní a zameranie sa na to, čo chcem vo svojho pracovnom i osobnom živote, je jediný spôsob, ako môžem skutočne rásť ako človek i ako profesionál.
NIE ZNAMENÁ NIE
Neviem ako to máte vy, ale u mňa správne príležitosti prichádzajú, ak zostanem verná sebe samej. A len vtedy. V opačnom prípade musím čeliť hmle a veľkému hluku. Schopnosť počuť a vnímať jemný hlas, ktorým ku mne hovorí moja intuícia je oslabená.
A nedá mi nespomenúť ešte niečo. Hoci som mnohokrát povedala nie, mnoho vecí prestala robiť, stále často do mňa rypne moje ego, čo to predsa len nechcem všetko urobiť. Častejšie piecť domáce koláče, umyť okná, prijať viac klientov, zarábať viac peňazí, viac pomáhať.
Viac, viac, viac. Priznám sa, že sa občas nechám vyprovokovať a bojujem. Vediem svoj vnútorný boj ako reakciu na hluk môjho ega.V hĺbke duše ale viem, že chcem a potrebujem menej, menej, menej.
Ak raz urobíme rozhodnutie niečo robiť s vedomím dostatočne silného dôvodu a všetkému ostatnému povieme nie, potom to musí byť „NIE-NIE“. Úplne uzavretie danej veci. Odpojenie sa. Presmerovanie pozornosti.
Bez strachu. Bez výčitiek svedomia. Bez okolkovania a krokov späť. Pre mňa osobne je toto najťažšia časť procesu. Za celé tie roky za mnou som si zvykla spochybňovať svoje rozhodnutia. Strachovať sa, či som si vybrala správne.
Dnes viem a chcem vám povedať, že je to v podstate jedno:
Akokoľvek sa rozhodneme, toto rozhodnutie nás niekam zavedie.
Vydáme sa vďaka nemu cestou, na ktorej sa naučíme niečo, čo by sme sa inak nenaučili.
A ak sa ukáže, že táto cesta nikam nevedie, vždy môžeme urobiť nové rozhodnutie obohatení predchádzajúcou skúsenosťou. Už nikdy sa nebudeme rozhodovať s rovnakej pozície, ako predtým.
Dôležité je neprestať sa hýbať. Ísť v pred bez predsudkov a očakávaní. S čistou zvedavosťou z detských čias. Bez snahy robiť veci dobre a správne. Robiť ich jednoducho z radosti a pre radosť.
A to je láska. Čím silnejšia je, tým viac sme schopní prijímať naše rozhodnutia, ľudí, svet presne taký aký je.
V každom prípade mi veľmi pomáha nesnažiť sa všetko zlepšovať. Namiesto toho sa snažím vážiť si všetko, čo ku mne prichádza. Vrátane bolesti, odmietnutí a skúšok.
VŠETKO JE DOBRÉ, ČO ČLOVEK MÁ
Tu je pár návykov, ktoré mi prijímanie života dosť uľahčujú.
- pravidelné vymanenie sa zo siete – každý deň medzi 20:00 a 8:00 a aspoň hodinu počas dňa, keď píšem a vždy, keď sa rozhodnem tráviť čas s deťmi a partnerom. Vždy pri príprave jedla. Vždy pri jedle. Mať čas na premýšľanie, snívanie, vizualizovanie, čas na jedlo, rozhovory, čas na ničnerobenie – toto je miesto, odkiaľ prichádza nová svieža energia. Viac radosti.
- odpojenie sa od minulosti a
- odpojenie sa od budúcnosti. Uznať, čo dobre funguje a zachovať to. Hľadať a tvoriť spôsoby ako ma to, čo už mám, môže napĺňať ešte viac. TERAZ.
A keď sa neviete rozhodnúť čomu povedať áno a čo nechať ísť, opýtajte sa svojho tela, svojej intuície. Pomýlime sa vždy, keď ich ignorujeme a dáme na našu analytickú myseľ. Viem, je ťažké ju vypnúť.
Jedno z najťažších rozhodnutí v mojom živote, kedy som musela počas pôrodu mojej dcéry rozhodnúť, koho zdravie ohrozím som to urobila vedome prvý krát.
A odvtedy to už nerobím inak.
KTO ROZHODUJE?
Vždy, keď stojím pred dôležitým rozhodnutím:
- Najprv dám všetko von z hlavy na papier. Každú vec na jeden papier. Všetko, čo už robím. Všetko čo by som mala robiť. Tiež všetko, čo by som chcela robiť. Alebo jednoducho všetky alternatívy. Papier poskladám, aby som nevidela, čo tam je. Inak by som zapájala analytickú myseľ 😉
- Potom, keď je hlava prázdna a nič ďalšie mi nenapadá, sadnem si na nejaké pokojné miesto a len dýcham. Som chvíľu úplne ticho. Ak predsa príde myšlienka, doplním ju k ostatným a poskladám za ňou papier.
- Keď som pripravená, beriem jeden papier za druhým postupne do ruky a pozorujem, ako reaguje moje telo. Niekedy sa mi chce priložiť si ho na srdce, inokedy na solar. Niekedy ho len tak držím v rukách. Telo mi vždy ukáže smer. Niekedy ustrnie, pocíti chlad, zvieravý pocit. Inokedy ma spontánne ťahá vpred či nahor, cíti expanziu, teplo. Asi je jasné, že ÁNO je to v tom druhom prípade.
- Na záver sa zbavím bez akejkoľvek kontroly všetkého, čomu moje telo a intuícia povedali nie. Vyhodím tie papiere do koša.
Keď som toto robila naposledy mala som celých 40 myšlienok, obsahujúcich projekty, veci, osoby, ktoré zaberali moju pozornosť. V závere mi ich zostalo 7. To, ako do seba zapadali a ako to celé dávalo zmysel ma šokovalo. Napriek tomu, že som zvyknutá svojej intuícii veriť.
Vyskúšajte si hlavu takto vyčistiť. Možno vás k tomu inšpiruje aj moja kniha S čistou hlavou. Môžete si ju bezplatne stiahnuť tu.
Vždy, keď si v živote takto upraceme, prenikne doň viac svetla. Veci začnú dávať dokonalý zmysel. Záťaž opadne. Strach sa rozplynie.
Želám nám všetkým veľa sily a trpezlivosti na ceste do POKOJA 🙂
P.S.: A určite mi dajte vedieť, ako to išlo. Ako sa cítite. Alebo mi napíšte o svojich pochybnostiach. Položte otázky, ak sa objavia. Tu je nato pre vás pripravený bezpečný priestor.
