SLOW LIFE | Sprievodca pre začiatočníkov – 1. časť

Žijeme ustavične sa zrýchľujúcim tempom, čo v nás vyvoláva pocit, že náš život je chaotický. Existuje však aj iná možnosť. Rozhodnúť sa pokojne žiť a naplno zažiť svoj vlastný život. „Slow life“ – pomalý život – je životný štýl zdôrazňujúci jemnejší prístup k aspektom každodenného života.


| VO VÍRE

Mávate občas pocit, že sa musíte vysporiadať s mnohými rôznymi vecami súčasne? V hlave sa vám točí zoznam toho, čo dnes ešte treba stihnúť. Odpísať na mail klientovi, uvariť lasagne na večeru a predtým ešte skočiť do obchodu, lebo došlo mlieko a kokosové by v bešameli deti pravdepodobne odhalili. Natiahnuť novú vrstvu laku na palcoch nôh, lebo takto si predsa večer na joge ponožky vyzuť nemôžete. A zavolať už konečne mame. Dva týždne to odkladáte na „keď bude chvíľu pokoj“.

Stáva sa vám, že ste tak zamyslení nad tým, čo sa musí dnes ešte udiať, aby mohol deň skončiť, až vám úplne unikne prítomná chvíľa? Pripomenie vám ju na chvíľu bolestivý náraz malíčkom do zárubne.
„Pondelok. Už zase je tu“ – uvažujete tajne dúfajúc, že bude čoskoro víkend. Ale. Je správne takto rozmýšľať? Nie je pondelok tiež dňom v našom živote?


| AKO SA NEZBLÁZNIŤ Z NORMÁLNEHO ŽIVOTA

Túto otázku mi často kladú nielen klienti, ktorí u mňa zaparkovali, keď sa im život zrútil na hlavu. Ale aj priatelia či susedia.

„Ako to dávaš? Máš prácu, podnikanie, tri deti, rodinu stovky kilometrov ďaleko. Vždy si upravená ty aj tvoje deti. Byt ako z katalógu a každý deň teplé a zdravé jedlo? Úsmev na tvári a čas prehodiť slovo pri náhodnom stretnutí, či spontánne skočiť na kávu, keď sa potrebujem vykecať z pretlakovaného života?“, opýtala sa ma nedávno známa, ťahajúca za sebou dve malé deti s perami popraskanými od horúčky, s ktorou celú noc bojovala.

Zdá sa, že svet okolo nás sa krúti stále rýchlejšie. Ľudia sa zúfalo snažia zabrzdiť, žiť pomalšie, a napriek tomu všetko stihnúť. Jedno je isté. Povinností je stále viac. Životný štýl sa zmenil. Veľa sa od nás očakáva –  v práci, v rodine i v spoločnosti. Okrem práce, rodiny a výchovy detí musíte stihnúť aktívnu prítomnosť na sociálnych sieťach, športovať, dobre vyzerať, zúčastňovať sa spoločenských udalostí, odpovedať na množstvo mailov a telefonátov, byť informovaní.

Chceme žiť naplno, tak menej spíme a oddychujeme, pijeme viac kávy a užívame viac liekov. Zvykli sme si. Sme presvedčení, že toto je „normálny“ život. Iné možnosti ani nezvažujeme. Kým nás nezasiahne choroba, strata alebo iná nečakaná zmena.

Môj zdravotný stav ma pred siedmimi rokmi donútil zastaviť sa a zmeniť od základu prístup k životu. Nahradiť uponáhľaný a stresový život novou kvalitou.  Potrebovala som svoj život spomaliť. Rýchlo som si uvedomila, že realizácia bude dlhý proces, pretože správne a zmysluplné hospodárenie s časom je v podstate skutočné umenie.

| ZAČIATOK KONCA

Po záchvate roztrúsenej sklerózy pred veľkou nocou 2013 som uprostred noci zostala ochrnutá od krku nadol. Ležala som v posteli, hľadela do stropu a hlavou mi vírili otázky: „Čo teraz? Aké mám vôbec možnosti? Čo keď sa už nikdy nepostavím na nohy? Nebola som vôbec schopná premýšľať. Len som pozorovala slová v mojej hlave bijúce na poplach ako pulzjúca bolesť, keď si zaseknete prst vo dverách.

Zaspala som. Snívalo sa mi, ako kráčam k svojmu najstaršiemu, v tom čase jedinému, synovi. Stál v diaľke a ja som kráčala pomaly. Bolo to ako v spomalenom zábere. Moja snaha kráčať rýchlejšie bola tak zúfalá, že ma vytrhla zo sna intenzitou, ktorá ma posadila.

„Ja sedím! Ja som sa posadila!“, plieštila som oči v nemom úžase. Stŕpnutými rukami som si opatrne siahla na stehná. Nič. Necítila som vôbec nič. Zahľadela som sa na chodidlá a rozhodla sa, že vstanem. Boj medzi hlavou a telom trval asi pol hodinu. Bezvýsledne.

Nakoniec som uzavrela prímerie: „Viem, že v tomto stave nie je možné postaviť sa a chodiť, ale ja chcem a veľmi potrebujem aby sme to skúsili. Stratila som rovnováhu a skĺzla sa zo sedu na zem vedľa postele. „Vedľa v izbe spí tvoj päťročný syn. A nechceš, aby ťa tu ráno takto našiel.“, prehováral ku mne nástojčivo zdravý rozum.

Skrátim to. Trvalo mi pár hodín, aby som našla spôsob ako sa postaviť a chodiť. Ten spôsob spočíval v plnej koncentrácii na každý pohyb. Vyzerala som pritom síce ako malý Forest Gump s popruhmi na nohách v spomalenom zábere. Ale chodila som! Na stŕpnutých nohách.


Táto kríza bola začiatkom konca môjho uctievania zaneprázdnenosti dávajúcej falošný pocit vlastnej hodnoty – a začiatkom môjho prebudenia k vedomému životu, ktorý má jasný zámer. Zámer, ktorý mi ukázala moja intuícia v onom sne. „Spomaľ“. Pamätám si, že som si v tých dňoch otvorila účet na Pinterest-e a môj prvý „board“ sa volal „Mood board“. Vyhľadávala som slovné spojenie „slow life“.

Bolo mi jasné, že „slow living“ nebude o levanduľových poliach, ľanovej zástere, kytici lúčnych kvetov na jedálenskom stole z masívneho dreva, knihe a šálke kávy na fotografiách ani o dovolenke pri mori. Nie žeby sa mi táto predstava nepáčila. Práve naopak. Ale realita je veľmi odlišná. A napriek tomu milujem tieto obrázky. Vyvolávajú vo mne predstavu pokoja a ukazujú mi silný kontrast k realite.

K realite, v ktorej je pre mnohých z nás veľmi ťažké až takmer nemožné sústrediť sa na prítomný okamih a neprísť o tie najdôležitejšie chvíle uvedomenia. Nechcem tým povedať, že si teraz máme všetci zobrať na veci dvojnásobok času, žiť ako slimáky, byť leniví alebo sa tváríť, že sme majstrami zen-u.  Ale prestať sa náhliť zo zvyku a vytvárať si zbytočný tlak, aby sme všetko za každú cenu dokončili.

Inými slovami – máme právo oslobodiť sa od vnucovaného konzumného životného tempa. Existuje možnosť vytvoriť si svoj vlastný rytmus, pohodlný, vychádzajúci z nás samých. Zamyslime sa na chvíľu, čo robíme každý deň. Čo v skutočnosti potrebujeme a cítime, že máme robiť? Prečo? Koľko radosti  a naplnenia nám prináša to, čo robíme, čo vlastníme a kým sme?


| PRVÝ KROK DO POKOJA

Vďaka schopnosti spomaliť sa mi podarilo kompletne zmeniť moje myslenie, stravovanie, výchovu detí, vzťahy k ľuďom, prístup k práci, podnikaniu i peniazom. Naučila som sa odlišovať „potrebujem“ a „chcem“ od „musím“, robiť to čo milujem a ostatné nechať tak. Byť vďačnou za maličkosti a dokázať ich hlavne najprv rozpoznať.

Možno si poviete, že žiť po svojom je nereálne a že ste nútení do činností, ktoré sú jednoducho nevyhnutné. Ako teda zmierniť zmätok, stlmiť hluk, spomaliť tempo a násť pokoj v každodennosti? Nie je treba dať výpoveď v práci či pracovať na polovičný úväzok , ani sa presťahovať na samotu. Na začiatok stačí málo.


Začnime s myšlienkou, s ktorou som sa pred pár dňami lúčila s mojou vyčerpanou známou, zúfale hľadajúcou rýchle riešenie. „Vedome spomaľ“, znela moja odpoveď, „nájdi jednu činnosť, ktorú robíš každý deň – vyberáš riad z umývačky, piješ rannú kávu, čistíš dieťaťu zuby, šoféruješ po diaľnici.

Skús ju robiť sedem dní bez prerušenia inak. Vyberaj riad zámerne pomaly po jednom kuse, pi svoju kávu o 5 minút dlhšie bez telefónu a bez toho, aby si robila čokoľvek iné, čisti zuby svojej dcére rovné 3 minúty pomaly a bez tlaku, na diaľnici sa zámerne zaraď do najpomalšieho pruhu. Všímaj si, aké pocity to v tebe vyvoláva – v tele, mysli a v emóciách.“

Na úplnom začiatku ani tak nejde o to, dopriať si viac času, ako skôr o uvedomenie si vnútorného vzdoru, odporu, reakcie, ktorá nastane. Ide o to na okamih spomaliť aj napriek záškodníckym myšlienkam, ktoré určite prídu a uvedomiť si prečo sa vôbec ponáhľame. Čo sa za naším náhlením skutočné ukrýva? Keď toto pochopíme, budeme pripravení veci zmeniť – život postupne spomaliť.

Bez uvedeného kľúčového uvedomenia nás snaha spomaliť len vovedie do ešte hlbšej frustrácie vyplývajúcej z ďalšieho zlyhania.

Pokoj nenájdeš na ulici ani svoj spôsob života nezmeníš za deň či týždeň. Skús ale robiť maličké veci každý deň. Bez výnimky. Daj si týždeň – sedem dní bez prerušenia a nájdi najprv svoj skutočný, hlboký dôvod náhlenia sa. Zdieľaj svoju skúsenosť tu >> a pomôž iným spomaliť a nájsť pokoj.