Nevyhýbam sa konfliktu
Málokto sa rád háda. So správnymi slovami môže byť diskusia o konflikte dobrá a konštruktívna. V dnešnom príspevku vám poviem, ako na to.
Žijeme vo svete plnom protichodných názorov. Musíme sa týmto konfliktom vystavovať?
Kolega, ktorý robí sexistické narážky; teta, ktorá sa hlási ku konšpiračnej teórii – títo ľudia sú tam a musíme sa s nimi vysporiadať. Niekedy to znamená vehementne obhajovať svoj vlastný názor. Vyhýbanie sa hádkam často znamená, že buď ignorujeme naše vlastné názory a potreby, alebo prerušíme vzťahy. A to je pre nás a pre spoločenskú klímu zvyčajne oveľa deštruktívnejšie ako výmeny názorov.
Hádať sa teda má vo všeobecnosti zmysel?
Ak je pre nás niečo dôležité, mali by sme sa za to postaviť. Ak tichšie a pokojnejšie spôsoby neviedli k rešpektovaniu našich potrieb, musíme byť jasnejší. Je to nepríjemné pre obe strany, ale môže to byť aj plodné. V čase, keď sa pár poháda a otvorene prejaví hnev, obe strany bývajú so vzťahom nespokojné. Ak však partneri konflikt vyriešia a ostanú spolu, sú o pár rokov neskôr spravidla šťastnejší ako páry, ktoré takýmto konfliktom neprešli. Konštruktívne riešenie konfliktov nás môže zblížiť.
Prečo sa napriek tomu konfliktom radšej vyhýbame?
Hádky často prežívame ako ohrozujúce – dokonca aj na fyzickej úrovni: ľudia, ktorí sa hádajú, často hovoria hlasnejšie. Niektorí sa stavajú proti sebe a robia sa veľkými. Ide o archaické útočné gestá, na ktoré reaguje naše podvedomie. Cítime strach. Hádky môžu tiež destabilizovať vzťahy. Pokojné, podporujúce vzťahy sú veľmi dôležité, aby sme sa cítili dobre. A niekedy radšej akceptujeme zdanlivý mier, než aby sme vyvolali otvorený konflikt. Výmena názorov môže tiež odhaliť, že sa mýlim a potrebujem zmeniť svoje správanie alebo sebaobraz. Radšej šetríme energiu, ktorú by si to vyžadovalo, a preto sa vyhýbame konfrontácii.
„Konštruktívne riešenie konfliktov, nie vyhýbanie sa im, nás môže zblížiť.“
Zachovanie pokoja v hádke je ďalším zložitým bodom. Prečo je to také ťažké?
Hrozba, ktorú pociťujeme v konfliktných situáciách, aktivuje náš takzvaný poplašný systém. Tento systém zdieľame s našimi predkami. Dokonca aj jašterice majú napríklad podobné vnútorné mechanizmy. Dobrá vec: zabezpečili nám prežitie v rámci evolúcie. Žiaľ, sú aj zodpovedajúcim spôsobom primitívne. Spôsobujú, že sa stávame aktivizovanými a nepokojnými. Naše telá uvoľnia energiu na boj alebo útek. Náš fokus sa zužuje na nebezpečenstvo. Vyššie mozgové systémy sú čiastočne paralyzované. To sťažuje v konfliktných situáciách zaujať perspektívu druhej osoby a jasne myslieť.
Dá sa na hádku teda pripraviť? Ak áno ako?
Ak ide o ľudí, s ktorými sa stretávame častejšie, môžeme ich zahrnúť do našej meditácie. S daným človekom nadviažeme interný kontakt a obom pošleme dobré prianie: „Nech sme šťastní.“ Alebo: „Nech sa máme dobre.“ Pestujeme postoj, ktorý zohľadňuje na naše vlastné potreby a túžby, ako aj potreby a túžby druhej osoby. Vety ako tieto pomáhajú spomenúť si tento dobre mienený, konštruktívny postoj v konfliktných situáciách. To môže výrazne zlepšiť atmosféru hádky. Môže tiež pomôcť nájsť zmierlivé riešenia.
Ako nám môže všímavosť pomôcť zostať v pokoji, aj keď ide to tuhého?
Keď meditujeme, rýchlejšie si všimneme, čo sa v nás deje. Meditujúci jasnejšie vnímajú, čo sa deje v tele a čo cítia. Lepšie tak rozoznáme, kedy sa prepneme do poplašného režimu: telo sa napína, stávame sa nepokojnými, vnímame strach či hnev. Keď máme jasno v tom, čo sa v nás deje, sme menej vydaní na milosť tomu, čo sa deje. Potom sa môžeme tiež niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť, aby sme sa upokojili. Nakoniec sa môžeme pokúsiť vniesť do interakcie konštruktívne impulzy. Napríklad pozorným počúvaním alebo otázkou: „Čo by teraz pomohlo? Čo potrebujem ja? Čo potrebuje ten druhý?“
Čomu musím venovať pozornosť, ak sa má spor stať konštruktívnym alebo zostať konštruktívnym?
Mali by sme šetriť vetami, ktoré útočia na toho druhého. Dávajú totiž nášho partnera v diskusii do poplašného systému. Je užitočnejšie hovoriť o tom, čo vnímame, ako sa cítime a čo potrebujeme. Útok by bol: „Nikdy na mňa nemyslíš!“ Namiesto toho by sme mohli povedať: „Povedal si, že zavoláš. Keď si nezavolal, bola som smutná a potom nahnevaná. Priala by som si, aby sme sa na seba mohli spoľahnúť.“ A naopak, mali by sme sa snažiť pochopiť pocity a potreby toho druhého. Keď partneri v romantických vzťahoch cítia, že si navzájom rozumejú, hádka nemá negatívny vplyv na spokojnosť vo vzťahu. Kto chce toho druhého pochopiť, dáva mu najavo: Mám o teba záujem.
Vedie konštruktívny spor nevyhnutne ku konsenzu?
Nemusíme nevyhnutne súhlasiť s druhou stranou na konci sporu alebo si myslieť, že len jednotný postup je správny. Mali by sme však pochopiť, čo má druhá strana na mysli. Ako vidí situáciu? Čo cíti a čo potrebuje? Aký je jej návrh, čo chce urobiť? Mali by sme dbať na to, aby aj nám ten druhý rozumel. Potom môžeme hovoriť o tom, ako sa vyrovnať s rozdielmi. Uľahčujeme si to, keď zostávame reálni: ľudia majú rôzne predstavy o svete a živote. Nie je to o tom, že sa všetci zhodnú – ide o to, aby sme sa navzájom pokojne a konštruktívne vysporiadali s rozdielmi a možno si aj užívali rozmanitosť. Konflikt ukazuje, že nám na niečom záleží. A že sme pre toho druhého dostatočne dôležití, aby to s nami riešil. Možno to dokážeme oceniť.
