Sila osobných hraníc: Časť prvá
IDENTIFIKUJEME HRANICE
Vnútorná záhrada
V našom hyper prepojenom svete sa vzdialenosť od jednej mysle k druhej každým okamihom zužuje. Hranice, ktoré nás oddeľujú, sa neustále strácajú, čo spôsobuje, že naša reaktivita je čoraz intenzívnejšia. Čím sme reaktívnejší, tým menej si dokážeme navzájom porozumieť. Čo ak tento alarmujúci pokles produktívnej komunikácie nie je spôsobený tým, ako sme navzájom prepojení, ale skôr tým, ako sme od seba odpojení?
Väčšina z nás má problém identifikovať svoje vlastné hranice, nehovoriac o hraniciach iných. Obyčajne si ich uvedomíme až potom, čo niekto prekročí tie naše, alebo keď sme my prekročili hranice iných. Prekročili však čo? Čo je to za záhadnú hranicu, ktorá oddeľuje prijateľné od neprijateľného?
Hovorím o hraniciach často. Je to jedna z kľúčových tém v mojej práci i živote. Rada prirovnávam osobné hranice k hraniciam pozemku. Páči sa mi táto analógia, pretože veľmi jednoducho vykresľuje trochu hmlistý emocionálny koncept: Ak sú hranice hranicami pozemku, robí to z nás vlastníkov nehnuteľnosti. Otázkou je, aký majetok vlastníme?
V rámci hraníc nášho osobného sveta leží priestor, kde kultivujeme svoje životy. Táto vnútorná záhrada je miestom, kde skloníme hlavu k odpočinku, pestujeme svoje hodnoty, realizujeme zámery, ciele, nápady, je domovom našich presvedčení, pocitov a snov. Odtiaľ pochádzajú všetky veci, ktoré sme schopní priniesť do tohto sveta. Je to najcennejšia nehnuteľnosť, akú kedy budeme vlastniť.
Bohužiaľ, väčšina z nás si neuvedomuje, že sme záhradníci. Nemáme potuchy, čo by sme mali pestovať, ako, kde, kedy alebo prečo.
V tejto sérii článkov sa zameriam na pravdepodobne jednu z najdôležitejších zručností, pokiaľ ide o starostlivosť o našu vnútornú záhradu: naučiť sa, ako a prečo ju chrániť.
Prečo na hraniciach záleží
Keby som to mala úplne zjednodušiť, definovala by som hranice ako rozdiel medzi tým „čo je v poriadku“ a tým „čo nie je v poriadku“. Koncepčne ich oddeľuje jasná čiara. V skutočnosti je táto čiara často takmer neviditeľná.
Ako často súhlasíme s vecami, ktoré nechceme robiť? Ako často nechávame veci plynúť, znova a znova, len aby sme sa vyhli problémom alebo konfliktom? Ako hlboko sa skláňame, aby sme sa cítili potrební alebo milovaní? Inými slovami, ako často tolerujeme veci, v ktorých sa necítime dobre? Je pravdepodobné, že je to častejšie, než sme ochotní pripustiť.
Aj keď z času na čas musíme byť všetci flexibilní a robiť kompromisy, čím viac času strávime ignorovaním svojich hraníc, tým viac kompromitujeme vnímanie seba samých. Postupom času riskujeme otupenie našej intuície, až kým nebude ťažké vnímať a porozumieť, prečo cítime to, čo cítime.
Keď sú naše hranice narušené a stratíme kontakt so svojimi pocitmi, stratíme aj kontakt so svojimi potrebami. Keď stratíme kontakt so svojimi potrebami, nedokážeme ich vyjadriť. Keď nedokážeme vyjadriť svoje potreby, nemôžeme ich uspokojiť. Keď nemôžeme uspokojiť svoje potreby, trpíme a spolu s nami rovnako tak ľudia okolo nás.
Nedostatok vnímania seba samého nás vedie k tomu, že zablúdime z našej záhrady do destabilizačného bludiska úzkosti, zmätku, frustrácie a hlbokého odporu. Dezorganizované pocity sa môžu začať znovu objavovať rôznymi nevhodnými spôsobmi, od neželaného ochlpenia cez úzkosť až po depresiu, dokonca aj fyzickú chorobu. Poučená z vlastnej skúsenosti s vážnym autoimunitným ochorením viem, že:
Keď je naša psychologická schopnosť rozlíšiť seba od toho, čo nie sme my zablokovaná, tento nesúlad sa nevyhnutne rozšíri aj na našu fyziológiu. Potlačený hnev povedie k narušenej imunite. Neschopnosť efektívne spracovávať a vyjadrovať pocity a tendencia slúžiť potrebám druhých ešte predtým, než zvážime svoje vlastné, sú bežné vzorce u ľudí, u ktorých sa rozvinulo chronické ochorenie. Uvedené spôsoby správania a zvládania situácií predstavujú stieranie hraníc, zmätok na psychologickej úrovni v tom kto vlastne sme a kto nie sme. Rovnaký zmätok bude nasledovať na úrovni buniek, tkanív a telesných orgánov. Imunitný systém je príliš zmätený na to, aby rozpoznal seba samého od iných, alebo príliš postihnutý na to, aby sa ubránil nebezpečenstvu.
Zdravie našej vnútornej záhrady do veľkej miery určuje kvalitu nášho života. Naše hranice zase zabezpečujú zdravie našej záhrady. Inými slovami, tým, že sa učíme, ako kultivovať svoje hranice, učíme sa, ako byť sebou samými.
Ako identifikovať svoje hranice
Na rozdiel od fyzických hraníc sú vnútorné hranice také živé ako záhrada, ktorú chránia. Dajú sa pestovať, upravovať, presádzať, dokonca aj trhať. Môžu tiež zarásť alebo vyschnúť, keď sa o ne nestaráme. Keď naše hranice vyschnú, naša záhrada sa stáva zraniteľnou.
Všetko je to vec uvedomenia. Problém je v tom, že nás len zriedka učia, ako identifikovať svoje hranice, nehovoriac o tom, ako zasadiť nové či ako sa starať o existujúce. Veď ako sa môžeme starať o niečo, čo nevieme identifikovať?
Keď neidentifikujeme svoje hranice, myseľ má spôsob, ako nám dať identitu. Keď nevieme, že existuje hranica, neuvedomujeme si, keď ju prekračujeme, a máme tendenciu reagovať zle. Spúšťajú sa naše inštinkty boja, úteku, stuhnutia. A práve boj je najčastejšou prvou reakciou.
Čím dlhšie je hranica neidentifikovaná, tým dlhšie pokračujeme v tomto reakčnom správaní. Vystupujeme ako „podráždení“ alebo „úzkostní“, „depresívni“ alebo „nahnevaní“. Kľúčom k tomu, aby sme sa tomu vyhli, je pestovanie nášho povedomia o našich hraniciach.
Každý deň máme mnoho príležitostí na to, aby sme si uvedomovali naše prirodzené hranice. Každodenné situácie a nároky na nás kladené neustále skúmajú naše vnímanie toho, čo je a čo nie je v poriadku. Uvedomenie si týchto skúseností a toho, ako sa cítime, nám umožňuje začať identifikovať svoje hranice. Toto slovo, tento dotyk, tento tón, tento čin, táto situácia nie je v poriadku.
Identifikácia hranice je prvým krokom k prevzatiu zodpovednosti za ňu.
Vlastni svoj majetok
Identifikácia našich hraníc začína pochopením, kde ich hľadať. Nemusíme hľadať ďaleko, pretože jediný majetok, za ktorý sme zodpovední, je náš vlastný.
Sme zodpovední len za to, čo si myslíme, robíme a cítime my. Nie sme zodpovední za to, čo si iní ľudia myslia, robia a cítia, ani to nemôžeme nijako ovplyvniť. To sa deje v ich teritóriu.
Napríklad, keď sa snažíme prevziať zodpovednosť za šťastie iných ľudí, často sa cítime zmätení, sklamaní a rozhorčení, keď naše úsilie neprináša požadovaný účinok.
Podobne, keď sa snažíme urobiť iných ľudí zodpovednými za naše šťastie, môže to v nás vyvolať zmätok, sklamanie a rozhorčenie.
Čím dlhšie sa zameriavame na záhrady iných ľudí, tým viac tá naša začína chátrať. Čím viac naša vlastná záhrada chátra, tým menej zdrojov máme na to, aby sme boli dobrými susedmi, ktorí môžu prispieť ľuďom vo svojom okolí.
Prieskum záhrady
Keď sa chopíme našej úlohy majiteľa pozemku, prichádza na rad prieskum našej záhrady. Hranice našej záhrady však nevidno. Musíme sa spoliehať na naše ostatné zmysly, aby sme našli tie, ktoré už existujú, ako aj tie, ktoré budeme musieť vytvoriť.
Pri určovaní hraníc sú naším primárnym zmyslom naše emócie. Emócie slúžia ako náš vnútorný bezpečnostný systém. Keď niekto alebo niečo vnikne do našej záhrady, vyvolá to emocionálnu reakciu, zvyčajne negatívnu.
Pretože mnohé z našich negatívnych emócií pramenia z narušenia našich osobných hraníc, dobrým spôsobom, ako identifikovať naše hranice, je preskúmať aktuálny stav našej záhrady a záhradníka:
