Telo na prvom mieste

Kedy si naposledy počúval/a svoje telo? Alebo ešte lepšia otázka…kedy si naposledy pamätáš, aký to bol pocit ignorovať svoje telo? V súčasnosti je tak bežné, že naše rozhodovanie sa riadi tým, čo hovorí vonkajší svet.

Mnohí z nás zúfalo túžia uspokojiť svoje rodiny, urobiť to, čo sa od nás očakáva v práci, čo je potrebné, aby sme zapadli, aby sme boli prijatí. Vedome preberáme úlohu mučeníka a preháňame to tak v našich domovoch ako aj v práci. A to nás stojí viac, ako sme ochotní zaplatiť.

Nájdi si chvíľu a nahliadni do svojho kalendára. Potom si prebehni zoznam podcastov, ktoré počúvaš. Nakoniec si všimni, koho sleduješ na sociálnych sieťach. Stavila by som sa, že väčšina toho, čo konzumuješ, má viac spoločného s tvojím podnikaním, prácou či materstvom, než s jediným nástrojom, ktorý máš a ktorý ti umožňuje žiť, pracovať, tvoriť a vychovávať deti.

Tvoje telo.

Nepochop ma, prosím,  zle.  Presne to isté som si na sebe všimla už dávno a ešte stále som v procese hľadania rovnováhy medzi sústredením sa na „robenie“ a jednoduchým „bytím“.

Ako aktívna žena a matka troch detí, ktorá sa pred mnohými rokmi potrebovala vyliečiť z vyhorenia, zlomeného srdca a diagnostikovanej roztrúsenej sklerózy, ktorá sa výrazne zhoršila po narodení môjho prvého dieťaťa, som hľadala spôsoby a nástroje pre svoju vlastnú úľavu. Tieto  sa stali presne tými nástrojmi ktoré používam dodnes sama i v práci s mojimi klientami.

Kráčame životom, ako keby naša schopnosť sústrediť sa, urobiť rozhodnutie, jasne sa vyjadriť, slúžiť a pracovať, aby sme mohli položiť jedlo na stôl a mať strechu nad hlavou, vôbec nesúvisela a naším telom. 

Učili nás, že robiť čo najviac nám zabezpečí istotu, slobodu a dokonca aj lásku. Keď sa nás priatelia a známi opýtajú: „Ako sa máš?“ často sa prichytíme pri odpovedi „rýchlo“,  „zaneprázdnený“ alebo „fajn“, pretože to je jazyk, ktorý hovorí viac o našej potrebe cítiť sa bezpečne a akceptovaní ako o ochote byť zraniteľní.

Možno dokonca „robiť menej“ alebo „žiť pomaly“ považujeme za privilégium ľudí, ktorí majú niečo, čo my nemáme.

Robíš to tiež?

Ja som to robila mnoho rokov, aby som nakoniec zistila donútená chorobou, že sa nemusíme vzdať ničoho cenného, ako je čas, láska, zdravie alebo peniaze, aby sme si ako prvé vybrali svoje telo. Dať svoje telo na prvé miesto nemusí byť nič veľkolepé alebo dokonalé. Môžeme začať hneď teraz tým, že uznáme, čo v tejto chvíli potrebujeme.

Dýchaj. Potom sa znova nadýchni. Potom zatvor oči a dýchaj. Polož si jednu ruku na srdce a druhú na brucho a dýchaj.

Toto je tvoj prvý krok. Presne takto si začneš pomaly budovať  vzťah so sebou. Takto dáš svojmu telu signál: „Vidím ťa a počujem ťa.“

Onedlho budeš tvoje ÁNO a tvoje NIE  vnímať oveľa viac ako tvoje vlastné. Uvidíš, začneš si vyberať stravu, ktorá podporuje to, ako sa chceš vo svojom tele cítiť. Možno dokonca začneš plánovať 10-minútové prechádzky alebo 2-minútové meditácie medzi stretnutiami, pretože sa ti zapáči, o koľko rýchlejšie a jasnejšie ti prichádzajú myšlienky a slová.

Všetko to chce cvik a trpezlivosť. Život. Dych. Láska. Starostlivosť. Som presvedčená, že to, čo dávame svetu, by malo pochádzať z nášho naplnenia a nie z našej potreby naplniť sa. Lebo len, keď sme sami naplnení, môžeme dávať do sveta všetku to dobré, čo v sebe máme.

Čo teda tvoje telo práve teraz potrebuje? Aký malý krok si ochotný/á urobiť, aby si ho podporil/a?