Ako zmeniť vzťah k bolesti raz a navždy

V tomto príspevku sa chcem pozrieť na bolesť úplne inak. Cez emocionálny vzťah, ktorý máme k vytváraniu a ničeniu. Pozývam ťa preto, skús sa prelúskať cez úvodné vysvetlenie pojmov, pretože ti umožní vnímať seba, ľudí, vzťahy a svet z úplne iného miesta, než doteraz. Čítaj nasledujúci text s otvorenou mysľou. Bez očakávaní. A nenechaj sa odradiť hlasom tvojho ega, ktoré ti možno povie: “čo je toto za blbosť”, keďže to bude pre neho niečo neznáme a preto neprijateľné. Mojím veľkým želaním je pomôcť ti otvoriť sa životu a vytvoriť si k bolesti nový, zdravší vzťah.


Konštrukcia a deštrukcia

Chcem začať vzťahom, ktorý máme v dnešných časoch k vytváraniu a ničeniu – konštrukcii a deštrukcii.

Náš vzťah k vytváraniu, tvoreniu, konštrukcii je pozitívny. Milujeme tvorenie, obdivujeme, ako je niečo nádherne postavené, urobené, uverené, namaľované, napísané. Radi pozorujeme ako veci vznikajú od nuly, sme radi, keď je niečo dokončené. Hotové.

Naopak, deštrukciu, rozpad, ničenie vnímame ako niečo strašné, zlé, negatívne. Niečo, čo v nás spôsobuje bolesť. Niečo neznesiteľné.

Dôvodom, prečo milujeme vytváranie, „konštruovanie“, teda spájanie častí do celku, tvorenie umenia, jedla, stavieb, čohokoľvek je, že naša myseľ je predurčená na riešenie problémov. Preto, keď vyriešime nejaký problém alebo pozorujeme ako niekto spája časti do zmysluplného celku, či už varením, stavaním, písaním, maľovaním atď., naša myseľ sa dostáva do stavu pokoja.

Na druhej strane sa prirodzene snažíme vyhýbať sa ničeniu, „deštrukcii“ – rozpadu celku na časti, ako sa len dá. Bežný človek sa chce cítiť bezpečne, pokojne a rozpad, zánik, ničenie tento pokoj narúšajú.

Sú však medzi nami aj ľudia, ktorí aby boli schopní cítiť emóciu, musia rozkladať celok na časti, pretože tvorenie im bezpečnosť či pokoj neprinášajú. Len „deštrukcia“ prináša pokoj ich mysli. Ide o menšiu časť populácie. Ide o ľudí, ktorí vyhľadávajú chaos, konflikty, príležitosti ničiť.

Títo ľudia majú v genetickej výbave schopnosť riešiť problémy vo veľmi chaotickom prostredí. Preto v nich chaotické prostredie vyvoláva pocit pokoja. Pretože vedia, že keď je niečo v neporiadku, vedia nájsť riešenie.

Obe skupiny ľudí však hľadajú v podstate to isté – riešenie problému.

Ešte existuje malá skupina ľudí – sociopati a psychopati. O tej však dnes hovoriť nebudem, keďže to s témou bolesti nesúvisí.


Vytváranie

Máme teda na jednej strane vytváranie spájaním častí do celku – KON-ŠTRUKCIA a na strane druhej vytváranie rozdeľovaním celku na časti – DE-ŠTRUKCIA. Spoločné pre obe je VYTVÁRANIE.

Podstatou konštrukcie je riešiť problém deštrukcie. Niečo bolo zničené, tak to musím dať znovu dokopy. Potrebujem vytvoriť niečo nové z toho, čo bolo zničené.

Na druhej strane deštrukcia nesie nepokoj z toho, že to, čo bolo konštrukciou vytvorené je tak tuhé, že nám to bráni v transformácii. Neumožňuje nám vytvárať niečo nové, neumožňuje nám vyvíjať sa. Takže je potrebné to zničiť, aby sme mohli vytvoriť niečo nové.

Pohľad oboch je však zhodný v tom, že obe vytvárajú. Oba prístupy sa snažia tvoriť. Môžeme teda povedať, že

… vnesením chaosu do existujúceho poriadku vytvárame priestor pre vytvorenie nového poriadku.

Takže všetko v našom živote je procesom neustáleho tvorenia – konštrukcie a deštrukcie. V okamihu, kedy začíname niečo vytvárať, niečo staré, niečo pôvodné je zničené. Keď pozorujeme, že niečo staré sa rozpadá, v tom istom okamihu niečo nové vzniká.

Jednoduchý príklad. Vezmem ceruzku a papier, aby som niečo napísala alebo nakreslila. Robím to so zámerom niečo vytvoriť. Text alebo obrázok. Poéziu či umelecké dielo. Vytváram čosi hodnotné. Lenže v rovnakom okamihu ničím ceruzku aj papier.

Keď z celého príbehu vypustíme morálku (na túto sa pozrieme v inom príspevku) a vezmeme napríklad zoťatý strom. Na jednej strane sme zničili strom. Na strane druhej sme vytvorili nábytok, stôl, stoličku, posteľ, knihu, papier, oheň.


Životné krízy

Toto sa deje celý čas. Niečo sa ničí, niečo iné vytvára. Tieto dva procesy nie je možné  oddeliť. Buďme si teda vedomí, že v každom okamihu nášho života, keď niečo vytvárame, zároveň niečo ničíme. A keď niečo ničíme, v rovnakom okamihu niečo nové vytvárame.

Keď sa v živote ocitneme v kríze, my alebo vzťah, v ktorom sme, vzniká vo vnútri tlak, ktorý rastie. Až do okamihu, kedy to vybuchne, praskne, rozpadne sa, niečo v nás sa zlomí, umrie, prestane existovať. V týchto chvíľach používame presne tieto výrazy – môj život sa rozpadol na kusy, zosypal sa, niečo vo mne sa zlomilo, vybuchla som, vzťah umrel.

Vo chvíľach takýchto výbuchov v živote, kedy sa všetko rozpadne na kusy. Kusy, ktoré sú v nás po dlhú dobu zaseknuté, zatlačené, potlačené, odmietané. Tieto kusy, tieto časti nás máme v okamihu výbuchu možnosť vidieť. Takže máme príležitosť pozbierať všetky tieto časti, pozrieť sa na ne, pochopiť ich a prejsť procesom zmeny, procesom vývoja, evolúcie a vytvoriť niečo nové. Novú verziu seba. Toto je proces osobného rastu. Proces vývoja vzťahov. Proces evolúcie v prírode.


Bolesť

Slovo opisujúce v indo-európskych jazykoch rozdelenie celku na časti (dolor, dolore) znamená bolesť. Hovorí o niečom, čo spôsobuje zranenie, bolesť. Keď niečo dané porušíme, prichádza trest, prichádza bolesť. Preto je náš vzťah k deštrukcii, rozpadu, ničeniu negatívny.

Odmietame ničenie na jednej strane a na druhej strane sa kŕčovito držíme toho, čo sme vytvorili, toho čo máme, toho, čo existuje. Nechceme, aby sa to zmenilo. A tak sa to stáva tuhým, strnulým, nehybným, nemenným. Stáva sa to zákonom, pravidlom, nepísaným pravidlom, pravdou, skutočnosťou: TAKTO TO JE.

Toto nie je možné zmeniť. A takto rodiny a spoločnosť začne opakovať určité vzorce. Prijímame veci automaticky ako sú, bez úvah, spochybnenia, hlbšieho precítenia. Považujeme ich za nemenné.

Lenže my sme súčasťou prírody a proces evolúcie nie je možné zastaviť. Potrebujeme sa meniť a vyvíjať, transformovať.

A v tomto prirodzenom procese transformácie, čím rigidnejšia je štruktúra, zákon, vzorec, „pravda“, tým väčšia bude bolesť. Pretože ak chceme veci transformovať, musíme ich oddeliť, aby sme ich mohli spojiť novým spôsobom. Ak to neurobíme vedome, dôjde k zlomu. K prirodzenému rozpadu. A toto je bolestivé. Preto spájame deštrukciu, rozpad a ničenie s bolesťou a teda ho odmietame.

Sme tak pripútaní k tvarom a formám, ktoré sme vytvorili, že keď sa život prirodzene vyvíja a teda mení, čo prirodzene spôsobuje zmenu v nás, cítime bolesť. Bolí to tak veľmi, že začíname trpieť. A preto sa nechceme meniť.

Keď sa stávame flexibilnejšími a umožníme proces transformácie, dovolíme zmene, aby nastala, o to menej budeme trpieť. Toto je základné a kľúčové uvedomenie.

Ľudia, ktorí trpia najviac, sú ľuďmi, ktorí sú silno pripútaní k vlastným presvedčeniam a k vlastným výtvorom. Preto sú utrpenie a bolesť voľbou.

Mrzí nás, keď niečo končí, je nám ľúto, keď sa niečo mení. Pretože to znamená že sa to rozbíja na kúsky. V živote je prvou „bolesťou“ meióza, delenie buniek, ktoré generujú dieťa. Potom zakaždým, keď v tele prebehne mitóza – delenie buniek, je to proces bolesti. „Rast bolí,“ hovorí sa. Narodenie je ďalšou veľkou bolesťou, pretože dochádza k oddeleniu dvoch ľudí, ktorí boli 9 mesiacov ako jeden.

Hádky, rozchody, výmena názorov s priateľom, emancipácia. Sociálny konflikt spôsobený názorovou trhlinou; vojna – toto všetko sú formy rozdelenia, rozbitia celku na časti – deštrukcie  a naopak a zároveň, vytvárania, spájania – konštrukcie.


Dôležitosť rovnováhy

Je však nevyhnutné, zachovať aj v procese vytvárania – konštrukcie a deštrukcie – rovnováhu. Oba procesy, alebo lepšie, obe časti toho istého procesu potrebujú čas a musia byť harmonické ako čas, ktorý potrebuje jar, aby všetko rozkvitlo, leto, aby prinieslo ovocie, jeseň, aby listy opadali a rozpadli sa a zima, aby nazbierala silu pre nový začiatok.

Všetky procesy tvorby a deštrukcie ako v ročných obdobiach, či už sú to štyri ročné obdobia alebo obdobie sucha a obdobie dažďov, sú štádiami vytvárania rovnováhy, ktoré ničením predchádzajúcich udržujú všetko, čo sa tvorí, v neustálej harmónii.

A čo ak dôjde k narušeniu nerovnováhy? Proces sa tým zrýchľuje a živé bytosti (rastliny, živočíchy, človek) nemajú nástroje na to, aby sa s týmto procesom vyrovnali, čo vedie k väčšiemu utrpeniu a bolesti. Toto vysvetľuje, prečo je v ľudskom svete toľko bolesti. Je to jednoduché: zrýchľujeme cyklický mechanizmus a doháňame ho do extrému. Čím viac chceme produkovať, tým viac budeme musieť zničiť, a preto tým viac bolesti spôsobujeme.

Namiesto toho, aby sme problémy v živote vnímali ako výzvy, vnímame ich ako neustále utrpenie (z pozície „obete“). To je dôvod, prečo si myslíme, že deštrukcia je zlá, pretože v nej nedokážeme vnímať kreativitu.

Keď rozdelíme atóm, vytvoríme energiu, keď spájame dva atómy, vytvoríme energiu. Obidve cesty nám dávajú energiu. Jadrovou fúziou v atómových elektrárňach získavame energiu. Inými slovami, pri zdrojoch energie chápeme, že dať všetko dokopy nie je vždy najekologickejšie a najzdravšie riešenie. Niekedy je zdravšie ničiť – rozdeliť. Lenže my to neuznávame, pretože sme zmoralizovali pojmy tvorenia a zničenia.

A pritom ide o dve časti toho istého procesu. Všetko, čo s nimi musíme urobiť, je vyrovnať ich v koherentnom rytme, ktorý nevedie k bolesti, ktorú nedokážeme spracovať, ako napríklad vojnu.  Vždy je lepšie vyriešiť problém, ako viesť vojnu spôsobenú problémom, ktorý mal možno iné riešenia.

Čím viac sa budeme zmene brániť, tým bolestnejšia táto zmena bude.

Možno si v tejto chvíli hovoríš, no dobre, ale vojnu si predsa nikto dobrovoľne nevyberie. Nerozhodol som sa žiť uprostred konfliktu. Áno, v týchto prípadoch však ide o rozhodnutia kolektívu, nie jednotlivca. A táto komplexná téma si rozhodne zasluhuje samostatný článok.


Pre túto chvíľu zostaňme pri zámere tohto príspevku – sprostredkovať základné pochopenie procesu neustáleho tvorenia – konštrukcie a deštrukcie. Je to ako naučiť sa malú násobilku, aby sme sa mohli postupne prepracovať k zložitejším matematickým operáciám.

A toto základné pochopenie procesu je prvým krokom vedúcim k skutočnej komplexnej vnútornej práci. Chcem, aby tí z vás, ktorý sa rozhodnú pre túto prácu, trebárs spoluprácou s mnou, si boli vedomí týchto základov a miesta, ktoré bolesť v našom živote má.

Bolesť je tu, aby nám ukázala, kde sa bránime životu. Bolesť nás učí, kde žijeme život podľa presvedčení niekoho iného. Bolesť nám ukazuje cestu k sebe.

V prvej epizóde môjho podcastu sa tiež dotýkam témy bolesť. V jednej špecifickej oblasti nášho života, ktorou sú vzťahy. Vypočuj si ju TU>>.