Ako znášať bolesť

Dovoľme si smútiť

Ak dáme priestor smútku, dávame priestor láske. Preto si dovoľme smútiť:

… lebo nikdy nebudeme mať rodičov, akých by sme chceli,

… lebo tí, na ktorých nám najviac záleží s nami hovoria a konajú v hlbokej nevedomosti (ach Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo činia),

… lebo sme boli zradení, zranení a opustení.

Dovoľme si smútiť tak dlho, ako potrebujeme – hodinu, týždeň, možno celé mesiace.

Nezaháňajme smútok. Nelepme naňho náplasti. Neutekajme pred ním. Nezajedajme ho ani nezapíjajme. Nesnažme sa ho vyriešiť prehnanou prácou či sexom.

To je popieranie.

My potrebujeme prijať a naplno precítiť.

Len tak sa staneme slobodnejšími, otvorenejšími a milujúcejšími.

Keď si uvedomíme a pripustíme zranenie, bolesť, smútok – akúkoľvek negatívnu emóciu – NEznamená to, že sme zlomení. Nie je to výhovorka ani dôvod zotrvávať v starých vzorcoch.

Keď sme schopní vnímať bolesť, môžeme sa posunúť.

A to je:

---

Jediná cesta, ako rásť

Vďaka temnote, v ktorej som strávila väčšinu svojho života dnes viem, že Svetlo je omnoho mocnejšie. Práve vďaka nemu vidíme temnotu i všetko ostatné.

Ak sa odvážime znovu nadviazať spojenie so sebou – so svojím srdcom, so svojou intuíciou, so svojím telom – hoci všetko okolo nás nás núti, aby sme sa uzavreli a zatvrdli – vpustíme dovnútra Svetlo.

Keď vpustíme dovnútra Svetlo, stávame sa dostupnými pre podporu, ktorú máme v každom okamihu života k dispozícii. Je všade okolo nás, stačí sa obzrieť a požiadať.

Preto, čokoľvek sa v našom živote deje, žiadajme o pomoc. Otvorme náruč, pozrime k nebu a s dôverou požiadajme.

Mnoho z nás má však tendenciu cítiť čoraz viac odporu voči otvoreniu sa – cítime nedôveru. To môže trvať týždne, mesiace alebo dokonca roky.

Tu je pár dôvodov:

A. Trávime priveľa času sústredením sa a orientáciou na výsledok

Ak väčšina našej pozornosti ide na prácu, kariéru, rozvoj podnikania, zarábanie peňazí, starostlivosť o domácnosť a deti a väčšina našich každodenných aktivít je zameraná na činnosť, niet divu, že strácame motiváciu, žijeme život bez chuti.

Zabúdame robiť veci, z ktorých máme dobrý pocit, ktoré si vychutnávame, lebo vyživujú naše srdce. Zabúdame, čo znamená len byť.

Potrebujeme byť oveľa hravejší, oveľa menej vážni a uprednostniť svoju radosť nadovšetko.

Nie, nie je to sebecké. Pretože zakaždým, keď dáme prednosť svojej radosti, robíme z tohto sveta lepšie miesto. Pre seba, svoje deti, partnera. Pre všetkých.

A toto dosiahneme predovšetkým tým, že budeme vnímať a vedome vyjadrovať svoje pocity – hlavne hnev.

Aby sme svoje pocity mohli vedome a zdravo vyjadriť, potrebujeme si vytvoriť bezpečný priestor. Ten si vytvárame sami – vlastným rozhodnutím a odhodlaním.

Tu je pár jednoduchých krokov, ktoré pomohli mne a zmenili mi život navždy:

• Venujte 15 minút denne nelineárnemu pohybu – ja každý večer s deťmi tancujem. Vynikajúce je aj extatické trasenie.
• Nech sa deje čokoľvek, každý jeden deň venujte čas sebe (kúpeľ, sauna, (samo)masáž…) – čomukoľvek, čo vás zvnútra vyživuje.
• Hľadajte spôsoby, ako do života vniesť viac hravosti, nebojte sa byť každý deň na chvíľu deťmi, robte veci len tak, tvorte pre čistú radosť z tvorenia. Keby to bolo len varenie či upratovanie.
• Čokoľvek robíte, robte to vedome pomalšie, vnášajte to toho kus seba, svojho srdca, svojej radosti. A ak to nedokážete, opýtajte sa, prečo to vlastne robíte.

B. Nevyriešené problémy s partnerom (súčasným alebo bývalým)

Môžeme sa vyživovať koľko chceme, ak máme nevyriešené problémy s partnerom (alebo inou osobou, napr. rodičom, súrodencom atď.), všetko to bude mať len krátkodobý účinok.

Takže, ak v sebe nosíme čokoľvek nevyriešené, neuzavreté, neprijaté, čo sa stalo medzi nami a naším partnerom/ inou osobou; čokoľvek, čo nás zranilo a doteraz sme to nevyjadrili alebo sme sa necítili vypočutí – všetko toto bude spôsobovať v našom srdci úzke miesto.

Inými slovami, nebudeme schopní naplno sa otvoriť vyššie spomínanému Svetlu – životu, ktorí vo svojej hĺbke túžime žiť, v ktorom si dovoľujeme naplno sa prejaviť.

Čo s tým?

Ak ide o nášho súčasného partnera (prípadne žijúceho rodiča či inú osobu, s ktorou sme v kontakte), je nevyhnutné vo vopred dohodnutom čase vytvoriť vzájomný priestor na zdieľanie svojich vlastných pocitov a skúseností.

Bez hanby.

Otvorene. V celej svojej zraniteľnosti.

A to bez akéhokoľvek obviňovania a odsudzovania (to by toho druhého odradilo a uzavrelo).

Ak sa súdom a obvineniam predsa len neubránime, je treba sa ospravedlniť a vrátiť sa k rozhovoru neskôr.

Ak ide o bývalého partnera (prípadne osobu, ktorá už nežije alebo s ňou nie sme v kontakte) alebo partner z akéhokoľvek dôvodu nie je k dispozícii, prípadne ochotný sa baviť, môžeme to isté urobiť aj bez jeho fyzickej prítomnosti.

Zavrieme oči a predstavíme si, že sedí pred nami – a my sa zhovárame s jeho dušou.

C. Odpojenie sa od tela

Na záver chcem spomenúť ešte jeden dôvod, kvôli ktorému sa nedokážeme naplno otvoriť životu.

Je ním nedostatok nelineárneho pohybu. Lineárny pohyb ako beh, joga, pilates, plávanie, či akýkoľvek iný šport je skvelý na posilňovanie tela, kondíciu, výdrž.

Ja tu mám ale na mysli úplne iný druh pohybu. Mám na mysli akýkoľvek pohyb, ktorý nám dáva priestor na vyjadrenie emócií, na vyjadrenie vlastnej osobnosti. Presne tento druh pohybu potrebujeme. Každý deň.

Vynikajúci a môj najobľúbenejší je vyššie spomínaný extatický tanec. Tancujem denne s deťmi a nechám sa nimi inšpirovať – pozrite, ako tancujú malé deti (do 7 rokov) – to je nelineárny a veľmi spontánny pohyb. Heslo znie: vytancuj sa z emócií.

Pripájam link s fantastickou hudbou i tanečnou inšpiráciou od Sophie Sôfrēē, Mana Mei & Layla El Khadr – Dance of the Moon.

Počúvajme signály

Neschopnosť uvoľniť sa a otvoriť sa je varovný signál tela, ktorý nehodno ignorovať. Nemôžeme sa skrývať. Tejto bolesti treba venovať pozornosť. V opačnom prípade sa vedome blokujeme v živote plnom utrpenia.

Týmto škodíme nielen sebe, ale aj partnerovi, deťom, celému svetu. Nosíme v sebe život. A dopúšťame sa trestného činu, keď ho vedome v sebe blokujeme.

Poďme spolu do hĺbky

Naša neschopnosť otvoriť sa životu môže byť ale spôsobená aj s oveľa hlbšími záležitosťami, ako sú traumy z detstva (týchto si veľmi často vôbec nie sme vedomí, lebo napr. naše detstvo bolo šťastné), presvedčenia a vzorce správania, ktoré sme prijali za svoje. Môže dokonca ísť o traumy prenesené na nás od našich rodičov či starých rodičov geneticky.

Tieto bloky si vyžadujú vážnu vnútornú prácu, mnohokrát pomoc odborníka. V každom prípade je možné a nevyhnutné tieto uzly zväzujúce naše emócie uvoľniť.

Neberme to na ľahkú váhu. Naopak. Pozývam vás ísť do hĺbky. A áno, môže a pravdepodobne to aj vynesie na povrch veci, ktoré vidieť nechceme. Oni tam ale sú a zostanú, kým ich nepustíme.

My všetci v hĺbke duše vieme, že ak tam kdesi v tme čokoľvek skrývame a potláčame akúkoľvek časť nášho života, nemôžeme sa cítiť spokojní. Nemôžeme žiť naplno svoj vlastný život.

A chcem vám povedať, že je úplne v poriadku, ak sa necítite pripravení na riešenie určitých záležitostí. V tom prípade je nutné najprv posilniť vašu odolnosť – vnútornú kapacitu.

Vedzte, že máte moju plnú podporu.