Máš sa rada?
Zastav sa, prosím, na chvíľu a uvedom si, ako sa fyzicky dotýkaš niekoho, na kom ti záleží. Niekoho, koho miluješ…
Chcem, aby si si naozaj navodila, čo cítiš, keď s ním/ s ňou si. Ako veľmi ti záleží. Môže to byť partner, milenec, rodič, priateľ, vlastné dieťa či dokonca domáce zviera.
Teraz si skús uvedomiť, kedy naposledy si sa takto cítila sama so sebou. Kedy si sa seba takto dotýkala, držala v náručí?
Kedy si si takto naposledy sadla, ľahla, bola sama so sebou?
Kedy si sa naposledy takto držala za ruku – láskyplne a s oporou?
Kedy naposledy si sa o seba starala s takou jemnosťou a oddanosťou?
Väčšina z nás veľmi dávno, možno dokonca nikdy.
Sme choré, unavené a vyhorené.
Sme naučené dávať potreby všetkých ostatných pred svoje vlastné – aby sme boli považované za „dobré ženy/ dobré matky“.
Kolektívne sme uznali sebaobetovanie za úctyhodný spôsob života.
A pritom v skutočnosti je to ten najbezmocnejší, najstratenejší a najzmätenejší spôsob, akým môžeme žiť.
Preto sme choré, zúfalé, trpíme.
Dávanie lásky smerom von nás pomaly zabíja, ak nie je vedome doplňované zvnútra. Ak sa najprv nepostaráme o seba, naše pokusy pomáhať a milovať ostatných nás vycucajú, vyčerpajú, položia.
Dávať druhým to, čo nie sme ochotné dať samy sebe, je stelesnením nevedomého správania.
Nejde o to, nebyť empatická či nemať súcit voči druhým. Nejde o to, ignorovať, zraňovať či ubližovať iným.
Ide o pochopenie skutočnosti, že sebaobetovaním nerobíme službu ani sebe ani nikomu inému.
Máme sklony správať sa najhoršie k sebe samým. A to je to najegoistickejšie miesto, z ktorého môžeme žiť.
Preto ťa chcem dnes pozvať – zisti, ako by si mohla začať dávať seba na prvé miesto. Vždy. Za všetkých okolností.
Ako sa vyrovnať s konfrontáciou, neistotou, hanbou a rozpakmi, ktoré v sebe rozvíriš v okamihu, keď k sebe začneš byť láskavá.
Možno už toto samotné pozvanie v tebe vyvoláva podmienený strach z toho, že budeš „sebecká“.
Ak neporozumieme dôležitosti lásky a súcitu voči sebe, nikdy nebudeme schopné stelesniť ju naplno voči ostatným.
Aby sme boli schopné uzdraviť vzťah k svoju telu a svojej duši, je nevyhnutné zdržať sa dávania druhým toho, čo zatiaľ samy nevieme, ako dať sebe.
Dotýkaj sa svojho tela.
Objím sa. Podrž sa.
Buď k sebe nežnejšia.
Maj so sebou viac trpezlivosti a súcitu.
Počúvaj svoje telo a váž si ho.
Sleduj, čo konzumuješ. Fyzicky, mentálne, emocionálne i energeticky.
Cti svoje NIE rovnako ako ctíš svoje ÁNO.
Choď na miesto, kde budeš vnímať každý milimeter seba.
Je nevyhnutné prijať, pochopiť a milovať každý kúsok seba, aby sme sa vrátili k svojmu prirodzenému stavu – rovnováhy, zdravia, sily a inteligencie.
Je nevyhnutné zistiť, aké všetky spôsoby sme si osvojili, aby sme sa vyhli svojej vlastnej vnútornej pravde.
Tu je niekoľko príkladov.
Berieme lieky, aby sme utíšili svoje kričiace telo.
Pijeme kávu, aby sme fungovali dlhšie a rýchlejšie, než je pre nás dobré.
Pijeme alkohol, aby sme pred sebou utekali.
Ochota cítiť sa, prijímať sa a milovať sa také aké sme, je jediným skutočným liekom na všetko, či nás bolí na tele, v srdci i na duši.
Lenže nám nikdy nikto nepovedal, že to celé začína u nás. Vo vnútri. Začína to dotykom a obrovskou trpezlivosťou so sebou samými.
Vždy s láskou
Mirka
