Prečo na transformáciu nebudeme nikdy pripravení
Ľudia čakajú na správny okamih, kedy sa niečo stane a oni budú pripravení začať so svojou vnútornou prácou, osobným rastom, duchovným procesom. Čakajú na chvíľu, kedy budú schopní zvládnuť, čo ich na druhej strane čaká. Ľudia potrebujú vedieť, že to zvládnu skôr, než čokoľvek podniknú.
Nikdy nebudeme pripravení.
Jediné čo môžeme urobiť je konfrontovať seba samých spôsobom, kedy si začneme uvedomovať hoci aj tie úplne najmenšie veci vo svojom živote. Nie je vôbec potrebné sústrediť sa okamžite na tie obrovské gigantické problémy. To by bolo priveľa. Len treba začať. Pomaly. Malými krokmi, každodennými maličkosťami. A tak sa postupne prepracovať k schopnosti zvládnuť viac, zvládnuť náročnejšie veci. Či už ide o ukončenie vzťahu, ktorý nie je pre nás dobrý a my nekonečne dlho odkladáme konfrontáciu s touto situáciou, lebo sa jednoducho bojíme, čo bude, ak….
Začni pomaly. Môže sa zdať, že je to veľké, ale to sú v širšom rozsahu malé veci.
Začni niekde, kde ťa to tlačí trochu, ale vieš, že to prežiješ. Okamžite to ovplyvní tvoj vzťah k sebe pozitívnym spôsobom. Zvýši sa tvoja sebaúcta. Tvoja sebadôvera. Dá ti to silu riešiť naozaj ťažké veci, ktoré si ignoroval/a vo svojom živote.
Ale, na nič v živote nemôžeme byť pripravení. Na nič. Žiadna kniha, ktorú prečítaš ťa nepripraví. Jednoducho sa musíš nadobro vzdať kontroly na celým týmto procesom „prípravy“.
Počúvam zas a znova… ešte tento kurz, ešte táto, kniha, tento seminár – toto presne potrebujem. A potom to prečítajú vypočujú si a zistia, že sa nič prevratné nedozvedeli.
Nie je potrebné hľadať odpovede a riešenie tam niekde vonku. Hľadaj vo vnútri. A najdôležitejšie v celom procese je konzistentnosť. Konzistentnosť v seba odhaľovaní. Konzistentnosť v sebapoznávaní. A ak chceš veľmi praktický nástroj pre konzistentný proces sebapoznávania, dám ti hneď dva.
Osobná skládka
Tým prvým je zápisník, alebo denník ak chceš. Zožeň si zošit a pero a nos ho všade so sebou. A keď poviem všade, myslím tým doslova všade. Moji klienti tento zošit radi nazývajú „hovienkový zošit“, „workshit“, „klamstvá, podľa ktorých žijem“, „spáchané zločiny proti ľudskosti v sebe“ – len, aby si mal/a predstavu. Môžeš si tento zápisník nazvať, ako len chceš.
V každom prípade funguje tak, že vždy, keď si všimneš, že robíš niečo, čo nie je pre teba dobré, čo je nezdravé, čo nie je v súlade s tebou, čo ťa vyčerpáva – či už je to jedlo, ktoré máš ťažkosti stráviť, alebo ľudia, s ktorými vstupuješ do kontaktu, spôsob, akým rozmýšľaš, spôsob, akým kráčaš, spôsob, akým dýchaš. Čokoľvek. Hocičo, čo si všimneš, pri čom sa prichytíš a ide o sebaklam, zapíš si to do toho zošita a potom si daj za úlohu úplne to vykoreniť zo svojho života.
Sama som to robila dosť dlho niekedy na začiatku môjho procesu. A zapísala som komplet celý zošit. Bol plný vecí, ľudí, jedál, vzťahov, činností, myšlienok, ktorých som si absolútne nebola vedomá, až kým som si to nezačala zapisovať. Pretože takto som sa prichytila pri čine. A keď sa raz začneš prichytávať pri čine, neuveriteľne hlboko si začneš uvedomovať všetky tie spôsoby, akými počas dňa (ne)funguješ – a to vo veľmi krátkom čase.
A zároveň získaš prístup k hromade vecí, na ktorých môžeš začať hneď pracovať. Pretože to všetko odrazu vidíš. Pozeráš na to očami. Máš to pred sebou čierne na bielom. Toto je úvodný tréning k niečomu, čím by sme vo svojom živote vždy mali byť – pozorovateľom. Stať sa vedomým si toho, čo a prečo v živote robíme, ako to robíme.
Pretože jedného dňa nebudeš potrebovať zápisník. Automaticky sa dostaneš do „režimu údržby“. A tým myslím spôsob života, v ktorom si okamžite uvedomíš, že ti v niečom nie je dobre a automaticky to prestaneš robiť, v ideálnom prípade ani nezačneš.
Odporúčam ti tento nesmierne jednoduchý nástroj, pretože nesie potenciál navždy zmeniť tvoj vzťah k sebe, pohľad na život a spôsob, akým svoj život žiješ.
Pozornosť na správnom mieste
Okrem toho mám pre teba ešte jedno cvičenie. Rozhodla som sa, zaradiť ho do tohto prípsevku, pretože naň už takmer 20 rokov dostávam veľmi silnú (v pozitívnom zmysle) spätnú väzbu.
Ide o nastavenie si pripomienky v mobile, ktorá zazvoní alebo zavibruje každú polhodinu a pripomenie ti otázku, ktorú si máš položiť:
AKO SA PRÁVE TERAZ CÍTIM? KDE V MOJOM TELE TO CÍTIM?
Veľmi rýchla kontrola počas bdelého stavu, ktorá prináša hlboké, silné výsledky. Ak máš tendenciu, pre vysokú frekvenciu pripomienok ich len zrušiť a nič neurobiť, začni trebárs každé 2-3 hodiny a potom interval postupne skracuj.
Rovnako ako v prvom prípade, veľmi rýchlo prestaneš potrebovať tieto pripomienky, lebo sa naučíš znovu cítiť, vnímať svoje telo a spôsob, ktorým s tebou komunikuje. Z môjho osobného výskumu dosahuje priemerná doba potreby týchto pripomienok 66 dní.
Ale čo potom?
Čo potom s tým, keď si vďaka tejto pripomienke uvedomíš čo a kde cítiš?
Trebárs cítiš smútok. Cítiš ho ako ťarchu na hrudi. Ako čiernu mazľavú hmotu so zemitým zápachom, vypĺňajúcu tvoju hruď. (Áno, všímaj si, pozoruj svoj pocit prostredníctvom všetkých svojich zmyslov. Všímaj si každý detail tohto pocitu, vnímaj presne miesto alebo miesta, kde v tele je prítomný).
Uč sa uvoľniť do toho, čo práve cítiš. Ľudia robia všetko možné, aby sa nepríjemných pocitov zbavili. A pritom jediný spôsob, ako prekonať tieto pocity a emócie je rozumieť im, pochopiť ich prostredníctvom cítenia, zmyslového vnímania. Nie mysľou.
V podstate tým, že sa do nich ponoríme spôsobom podobným odovzdaniu sa. Spôsobom, kedy sa ich nesnažíme opraviť či zmeniť, nesnažíme sa ich zbaviť, vyhnať ich preč. Nedívame sa na ne ako na problém. Len s nimi jednoducho sme. Ide o to, dať tejto časti seba pozornosť, lásku, súcit, trpezlivosť, láskavosť. To je to, čo lieči situáciu. Takto uzatvárame a uvoľňujeme nahromadené nespracované emócie zo svojho tela. Takto spracovávame traumu.
Lenže ak toto nepodchytíme, ak neobraciame dostatočne často pozornosť na to, ako sa cítime. Ak budeme aj ďalej utekať z nepohodlia toho, čo práve cítime. Ak nestrávime dostatok času v hĺbke týchto emócií, aby sme ich pochopili, aby sme im rozumeli prostredníctvom vnímania, prostredníctvom cítenia… Emócie ďalej hromadíme, problém odsúvame. A on nadobúda na sile.
Takže čo sa v skutočnosti potrebujeme naučiť je v danom okamihu, keď sa dejú veci, odovzdať sa tomu, naučiť sa ako sa do toho uvoľniť, ako v tejto situácii spustiť ramená, uvoľniť dych. Ako prestať zatínať päste a zuby. Ako povoliť zovretie, do ktorého sme sami seba uvrhli.
A dovoľ si byť tým celým totálne a skrz na skrz prevalcovaný/á. Pretože budeš.
Život je o tom, naučiť sa byť ok s tým, že nás emócie občas prevalcujú.
V podstate aj tak nemáme inú možnosť. Veci v živote sa budú diať bez ohľadu nato, či sa rozhodneme s tým byť, prijímať to tak ako prichádza a byť s tým ok, alebo sa zatneme a budeme to krvopotne odmietať. Život sa bude diať tak či tak.
Ľudia si myslia, že sú chytrí a obídu to. Že sa vyhnú guľke, ktorá bola namierená na nich. Tak či tak nás trafí. Jedine, že sa rozhodneš zostať v stave totálnej otupenosti, navonok ignorujúc veci a necháš ich aby ťa pomaly zvnútra požierali zaživa.
Božie mlyny
A tak sa jedného dňa, o 5, 10 rokov ráno zobudíš a zistíš, že si veľmi vážne chorý/á, pretože telo požieralo samé seba celý ten čas. Lebo si sa rozhodol/la zotrvať v otupenosti. Radšej necítiť, emóciu potlačiť. Namiesto aby si bol/a reálna/y a vnímal/a, čo sa skutočne v tebe deje.
Vždy nás to dobehne. Každého z nás. Takže má omnoho väčší význam dovoliť, aby nás zasiahlo, čo nás má zasiahnuť, vnímať to a dať tomu láskavú pozornosť. Takto úplne pretransformujeme negativitu a toxicitu daného pocitu, a táto emócia sa nebude ukrývať kdesi hlboko v tele. Naopak takto jej dovolíme, aby nami prešla a odišla.
Je dôležité uvedomiť si, že to, čo cítime v nijakom ohľade nediktuje, kto sme alebo aká je naša hodnota ako osoby.
Čo sa ale bežne deje… napríklad niečo v nás spôsobí pocit úzkosti. Čo spravíme? Dáme tomu nálepku úzkosť a zaradíme to do krabice „ja s touto zlou emóciou“ – To som ja plná úzkosti z môjho manželstva, to som ja úzkostlivá ohľadom financií, toto so ja plná úzkosti v tomto prostredí – ľudia si o mne pomyslia, že som slaboch, že nezvládam situáciu, že nie som cool, že nie som šťastný že, že, že…
A potom celú vec ešte zhoršíme tým, že priradíme všakovaké mysľou vykonštruované významy – ktoré majú pramálo spoločného s realitou – niečomu, čo bolo pôvodne úplne nevinné. Bolo to len niečo malé, čo nás malo čosi naučiť. Ale nie, my sme namiesto toho do celej situácie priliali ešte trochu jedu.
Len si musíme dovoliť vnímať naše pocity, cítiť naše emócie.
Aj keď sme v spoločnosti iných ľudí. Pretože to neurčuje našu hodnotu ako ľudí. Moja seba hodnota sa nezníži, lebo cítim strach, úzkosť, hnev….
Určite sa ti stalo niečo ako mne… prihovárala som sa skupine ľudí a v dojatí som sa rozplakala. Neviem prečo. Jednoducho to na mňa prišlo. Ale ja to predsa nebudem potláčať, naopak, chcem do seba pozvať život koľko to len pôjde. Chcem vytvoriť priestor pre život. Pre všetky emócie. A ak chce život mnou práve prechádzať cez slzy, tak to tak je. Nie je mojou úlohou hovoriť životu, ako mnou má prechádzať. Život nás predsa udržiava nažive. Cítiť znamená žiť.
V okamihu, keď prestaneš cítiť, stávaš sa o niečo viac mŕtvym.
Možno si povieš, a s touto reakciou sa stretávam pomerne často, „V poriadku, ale kde je hranica akceptácie. Povedzme, som vo vzťahu, v ktorom mi nie je dobre alebo mám prácu, ktorú nemám rád. Ale Mirka povedala, že mám akceptovať všetky emócie, ktoré cítim. Kedy je čas opustiť emóciu?“
Naše emócie sú našou inteligenciou, ktorá sa s nami pokúša komunikovať. Takže ak je niekto v práci, ktorú nenávidí a spôsobuje mu len stres, alebo vo vzťahu, v ktorom mu alebo jej nie je dobre, nehovorím – AKCEPTUJ TO a nerob s tým nič. Predovšetkým hovorím, dovoľ si cítiť závažnosť toho, ako veľmi sa ti nepáči to, čo robíš, takže to v tebe zosilnie natoľko, že sa konečne odhodláš to zmeniť.
Dôvod, prečo ľudia dokážu zostať v práci, ktorú nenávidia, a môžu zotrvávať vo vzťahoch, ktoré nenávidia, je ten, že nepočúvajú svoje vlastné emócie. A emócie sú vodiace svetlo, ktoré nám ukazuje, ako kráčať životom. My si chceme byť vedomí a natoľko inteligentní, aby sme vedeli, že to, čo práve cítime potrebuje našu pozornosť, aby to mohlo byť spracované a rýchlo to opustilo náš systém.
Pretože ak si sa zaviazal/a k práci, ktorú nenávidíš, alebo si vo vzťahu, ktorý je pre teba veľmi škodlivý – to nie je niečo, čo stačí rozdýchať, a potom jednoducho povedať – teraz som opäť v poriadku. Nie! Musíš s tou situáciou niečo urobiť. A prostredníctvom emócie na to získavaš potrebnú energiu.
Ja nechcem nikomu dávať mechanizmy na zvládanie situácií, v ktorých nemáme čo robiť. Chcem, aby ľudia vstali a zmenili to, čo sa deje. Aby mohli žiť život, ktorý je viac v súlade s nimi samými. Ale to začína tým, že začneme počúvať, vidieť, vnímať všetky veci, ktoré nás požierajú zaživa. A robiť s tým niečo.
Tu je ešte niekoľko nástrojov, ktoré ti pomôžu vnímať, cítiť, porozumieť, spracovať a pustiť nahromadené emócie:
1. Zmyslová meditácia ti pomôže znovu cítiť svoje telo a nájsť pocit bezpečia.
2. Intuitívny pohyb ti pomôže dostať sa z hlavy a preniknúť hlbšie do tvojho tela a emócií, prebudiť energiu v tvojom tele a zbaviť sa všetkého nepotrebného.
3. Pomoc v ťažkej chvíli – 4 kroky, ktoré ti pomôžu vyrovnať sa s ťažkými emóciami, v okamihu keď na teba doľahnú, alebo kedykoľvek potom.
4. Dynamická práca s dychom – vďaka dychu, nastaveniu zámeru a rytmickej hudbe obídeš myseľ a vstúpiš do iného stavu vedomia, kde môžeš nechať odísť všetko nepotrebné a vytvoriť tak priestor pre nové.
5. Emocionálne uvoľnenie – seminár o tom, ako sa efektívne preniesť cez silné emócie namiesto ich potláčania a uvoľňovania reaktívnym, deštruktívnym spôsobom. Hlboko transformačný zážitok, ktorý ti ukáže, ako porozumieť a prijať každú jednu tvoju emóciu. Ponúka veľmi účinný spôsob, ako prejsť intenzívnymi emóciami bezpečným spôsobom.
