SLOW LIFE | Spievodca pre začiatočníkov – 3. časť
Je čas na prvý krok. Poďme spoločne urobiť aspoň jednu malú vec inak, ako sme boli doteraz zvykunutí. Sľubujem, že to bude stáť za to.
| TU A TERAZ
Iróniou je, že dnes žiť pomaly – vlastniť, robiť a byť menej je vnímané ako náročnejšie. Ťažšie než zaneprázdnenosť, ktorá sa stala spoločenskou normou.
Čím ďalej, tým viac z nás zisťuje z prvej ruky, že „rýchlejšie“ a „viac“ nemusí zákonite znamenať „lepšie“. Že veľa práce nemusí vždy znamenať skutočne dôležitú prácu.
Prvé dva články tohto trojdielneho sprievodcu vám mali pomôcť zastaviť sa na chvíľu a pozrieť sa na svoj život trochu inak. Zamyslieť sa nad tým, čo nás núti ponáhľať sa a prečo vlastne robíme všetko, čo robíme. Aký je náš dôvod žiť presne tak, ako práve žijeme?
Keďže ste dnes tu, prevdepodobne ste si už položili otázku „prečo“ pri pár veciach vo vašom živote. A chcete s tým začať niečo robiť.
Účelom dnešného príspevku je pomôcť vám vniesť pár vecí do praxe.
| ROZHODNÚŤ SA
Neexistuje jediný správny spôsob ako žiť pomalšie a jednoduchšie. Slow life – pomalý život – je vo svojej podstate nezvyčajnou kombinácou túžby mať, byť a robiť a ochoty vzdať sa. Viac sa starať a zároveň sa starať menej. Hovoriť áno a hovoriť nie. Byť prítomný a odísť. Robiť dôležité veci a nerobiť tie, ktoré dôležité nie sú. Cítiť sa ukotvený a zároveň voľný. Je o vzdaní sa nadbytočného, učení sa žiť v kontakte s našimi hodnotami a o rozhodnutí, že práve ony sú dôvodom všetkého, čo robíme.
Žiť pomaly nie je nič iné ako pomaly žiť. Čokoľvek to pre každého z nás znamená. Je o rozoznávaní vecí, ktoré milujeme a ktoré si vážime. Ide o to, vytvárať si svoj život zámerne tak, aby sme sa im mohli venovať čo najviac. Preto sa potrebujeme vyslobodiť spod bezduchého, automatického konania a neproduktívneho multitaskingu, aby sme dokázali prijať skutočnosť, že neurobíme všetko, ale urobíme „menej“ a „lepšie“.
Pomaly žiť je rozhodnutie. Vedomá voľba iného životného štýlu. Ja som svoju urobila. Bohužiaľ až v okamihu, keď som uviazla. Nielen paralizovaná fyzicky od krku nadol po záchvate roztrúsenej sklerózy. Ale predovšetkým psychicky a emocionálne. Vy nemusíte čakať, kým sa stane niečo zlé…
| NA DESIATY POKUS
Bola som hospitalizovaná. Vzorný pacient, ktorý po pulznej liečbe konskými dávkami stresového hormónu mohol byť prepustený do domáceho ošetrenia po 48 hodinách. Pozbierala som sa rýchlo. O pár týždňov som znovu behala, cvičila jógu, varila a robila svoju prácu. Na chíľu spomalene. Vedome. Radostne. Po pár mesiacoch som znovu spadla do kolotoča povinností a stále viac zabúdala na to, čo chcem a potrebujem.
Táto situácia sa od jari 2006 zopakovala presne deväť krát. Deväť krát ma život sám pokúšal zastaviť, aby som sa mohla zamyslieť. Zatavila som sa, ale nezamyslela. Aspoň nie dostatočne. Zas a znovu som utekala za deťmi, klientami a všetkými, ktorí potrebovali moju pomoc. Úprimne – o ktorých som si ja myslela, že ju potrebujú.
Tak prišiel desiaty útok. Musel. Bolo to krátko po narodení mojej dcéry, v zime 2017. Výsledok magnetickej rezonancie bol neúprosný. Zápalová lézia v mieche. „Dva milimetre od centra dýchania“, oznámil mi neurológ. „Musíme to okažite riešiť, lebo sa zajtra ráno možno už nenadýchnete“. Lenže tentokrát bolo moje fyzické obmedzenie sprevádzané panickými atakmi. Návaly strachu spôsobovali, že som sa skutočne nemohla nadýchnuť.
Krátko a dobre, zase raz som zabojovala a dostala sa z toho. So závažným uvedomením: „Uviazla som poriadne hlboko!„. Bola som v tom až „po uši“. Zablokovaná psychicky a emocionálne.
Môj psychický chaos bol spôsobovaný strachom. Strach, čo bude s mojimi deťmi, ak príde ďalší záchvat a ja sa z neho už nevyhrabem. Uvedomenie, že mám čerstvo po štyridsiatke a vôbec som nežila. Stach z toho, že som svoju úlohu nenaplnila. Strach z predčasného konca.
Môj emocionálny neporiadok vnášal pocity viny. Vina za to, že som prepásla toľko príležitostí vo svojom živote veci zmeniť. Vina zato, že som opakovane zraňovala svojím nevedomým správaním tých najbližších, slepo presvedčená, že im „slúžim“.
Tieto dva zmätky vzájomne prepletené spôsobili u mňa celkom slušnú duchovnú motanicu. V snahe niečo s tým urobiť, som postupovala podobne ako som to úspešne zvládala u svojich klientov. Upratovaním fyzického a digitálneho neporiadku. Upratovanie nášho životného a pracovného priestoru je často cestou k poriadku v duši a na srdci.
Celé tie roky som si ale neuvedomovala aký obrovský vplyv na život má práve psychický a emocionálny neporiadok, až kým som neuviazla sama.
| TO HOVORÍ TÁ PRAVÁ
Nemajte mi za zlé, keď vám poviem, že môj byt je väčšinu času uprataný a čistý. Aj napriek trom malým deťom. U jednej z mojich klientiek a dobrej kamarátky to ale vyzeralo úplne inak. Nevedela si s tým rady, tak sme sa do toho pustili spoločne. Pri spolupráci s ňou som začala vnímať ten rozdiel. Napriek všetkým tým veciam a neporiadku bol jej dom plný života. Žila naplnený život, pracovala, vzdelávala sa, cestovala, venovala sa sebe a svojim koníčkom a bola prítomná, keď ju jedno z jej troch detí či jej komunita potrebovali.
A tak som ju pri jednej konzultácii vyzvala k úvahe: „Predstav si, čo všetko budeš môcť ešte robiť, keď sa toho neporiadku zbavíš raz a navždy.“ Na chvíľu prerušila triedenie dokumentov, na ktorom sme práve pracovali a povedala: „Pozri, kto mi to tu hovorí!“. Rázom ma zalial pocit hanby. „Neustále mi rozprávaš o nápadoch pre svoje podnikanie, o veciach, ktoré chceš robiť, o silnej žene v manželstve, ktorou sa plánuješ stať. Ale nič z toho nerobíš. Zasekla si sa podobne ako ja.“, pokračovala s úprimnou starosťou.
| POMALŠIE ŽIŤ
Rozhodla som sa konečne čeliť svojmu neporiadku v duši. Zastavila som sa, lebo som si uvedomila, že vďaka svojmu rýchlemu psycho-motorickému tempu som mala tendenciu byť povrchná. Všimla som si, že keď som spomalila, dokázala som viac vnímať, čo robím.
Bola som tiež nútená čeliť tomu, čo sa deje v mojom vnútri – a toto bol jeden z dôvodov, ak nie priamo hlavný dôvod – prečo bolo a je tak ťažké spomaliť. Uvedomila som si, že rýchlosť je u mňa formou popierania. Šikovný spôsob, ako utiecť od hlbších a zapeklitejších problémov. Namiesto zamerania sa na otázky kto som, aká je moja skutočná úloha, sa všetko stávalo povrchným zoznamom úloh. Asi nemusím osobitne zdôrazňovať, že to bol nikdy sa nekončiaci zoznam.
A tak som sa posunula. K pomalšiemu životu. Pozrela sa do očí svojim strachom, hanbe, pocitu viny. Nepoznám vaše strachy, hnev, presvedčenia, smútok, zlyhania, vinu ani hanbu. Neviem nič o vašich nenaplnených túžbach. Ale už viem čo s tým.
Urobte svoje rozhodnutia. Niektoré z nich budú ľahké, ako napr. cez víkend konečne vypratať šatník. Niektoré budú veľké – odísť z práce, ktorá vás nebaví, stresuje či nekonečne vyčerpáva. Budú aj ťažké, ako opustiť vzťah, ktorý nedáva zmysel.
A môžete pre začiatok urobiť niekoľko miniatúrnych, úplne malých, rýchlo zrealizovateľných rozhodnutí, ktoré aj naozaj hneď uskutočníte. Práve tieto majú v sebe veľkú moc. Pretože tak, ako robíme malé veci, robíme aj veľké veci. Poďme robiť tie malé trochu inak. Každý deň.
Pripravila som pre vás na inšpiráciu pár tipov – 7-rozhodnuti, kde môžete začať hneď teraz. Vyberte si jeden a zrealizujte ho. Zajtra urobte ďalšie malé rozhodnutie a zrealizujte ho. A keď sa budete cítiť pripravení, zbavte sa svojho psychického a emocionálneho neporiadku raz a navždy. Posuňte sa v živote od zmätku k pokoju na duši. Presný návod, vďaka ktorému sa to podarilo mne nájdete v mojej knihe „S čistou hlavou„. Je k dispozícii k voľnému stiahnutiu.
A dajte mi vedieť, ako sa vám darí. Zdieľajte svoju skúsenosť, pochybnosti i malé úspechy. Pomôžete tak nielen sebe, ale mnohým ďalším. Spolu môžeme svet každý deň o trochu spomaliť.
