Moja cesta k sebe
Čo to znamená byť človekom? Aké sú výhody písania denníka? Prečo je dôležité tráviť čas osamote? Ako budovať odvahu vystúpiť zo svojej komfortnej zóny? Toto sú niektoré z otázok, ktoré zodpoviem v tomto článku.
Ponor sa so mnou do môjho príbehu, do cesty k tomu, ako som sa stala osobou, ktorou som dnes a do toho, ako používam písanie, meditáciu a emócie ako nástroj na hlbšie pochopenie seba samej.
„Život je tak krátky“, prebehlo mi mysľou dnes ráno, „a tak krásny, v jeho každodenných okamihoch“. Viem, že môj vlastný rast je hlavne o tom, koľko som toho schopná vnímať, cítiť a oceniť deň čo deň.
Cesta k sebe nie je jednoduchá. Môže byť chaotická a veľmi nepríjemná. Niektoré dni máš pocit, ako by si začínal/a odznova či dokonca, že sa vraciaš späť. Ale ver mi: „Vždy kráčaš vpred!“. Hoci je tvoj pocit presne opačný. Až v okamihu, keď sa ohliadneš, vidíš ako všetko do seba zapadá.
Mnoho ľudí si myslí, že som sa raz ráno zobudila, rozhodla a skočila do toho rovnými nohami. A dnes som tu kde som. Lenže takto to vôbec nebolo. Naopak. Robila som tie najmenšie a najpomalšie kroky, aké je možné robiť.
Keď som opúšťala korporátny svet, mala som fakt strach. Nevedela som, ako to celé dopadne, ani kam ma to povedie. Jediné, čo som v tej chvíli mala, bola dôvera v život a v proces, ktorý bol predo mnou. Verila som, že ma život povedie správne. Bol to veľmi, veľmi pomalý a mnoho rokov trvajúci proces transformácie.
Potrebovala som veľa príkladov zo života iných ľudí, že je to možné, aby som určité kroky začala vôbec zvažovať ako príležitosť pre mňa. Verila som si ako mentor. Absolútne som neverila v seba ako podnikateľku. Preto som začínala niekoľko krát. Vzala by som prácu na cudzom projekte a mentorstvu sa venovala ako platenému koníčku.
Môj vnútorný oheň zas a znovu rozdúchavali moji klienti. Pohľad na nich, na neuveriteľné zmeny v ich životoch, dosah týchto zmien na ich partnerov, deti, rodiny, tímy a komunity, na ich zdravie vo mne budil túžbu hľadať spôsoby, ako pomôcť oveľa viac ľuďom.
Počas celého tohto procesu som sa stala matkou. Tri krát. Vďaka svojim deťom som pochopila, že ten najväčší dar, ktorý im ako matka môžem dať je, vykonať svoju vlastnú vnútornú prácu. Zbaviť sa naučených vzorcov a zažitých programov, automatického rozmýšľania a robenia rozhodnutí v mojom živote vychádzajúcich z vonka.
Pochopila som, že to, čo im chcem odovzdať úplne najviac je sloboda. Sloboda byť sám sebou. Sloboda hľadať, nájsť a využiť svoje dary. Lebo len tak môžeme byť tomuto svetu skutočným prínosom. Dlhodobo.
Chcem povedať, že materstvo nebolo a nie je moje hobby. Materstvo a tiež manželstvo sú pre mňa obrovskými príležitosťami objaviť mnoho verzií osoby, ktorou som i osoby, ktorou nie som.
Kým sa narodil môj prvý syn, bola som vrcholovou manažérkou, obklopenou veľkým tímom a veľmi bohatým spoločenským životom. Po jeho narodení som zostala doma. Po prvý krát v živote sama (bez prítomnosti dospelých osôb). V tom čase môj partner cestoval 15-20 dní mesačne.
Pocítila som, ako ďaleko boli moje očakávania od reality. Ako som si ani vo sne nedokázala predstaviť, čo znamená byť matkou. Cítila som, akoby sa mi celý svet zrútil na hlavu. Akoby čosi zo mňa strhlo vrchnú vrstvu a ja som nespoznávala samú seba.
Obrovský zlom nastal, keď som prijala samotu a pochopila, ako dôležité je byť sám so sebou. Celý deň s nikým nehovoriť, nezapínať televíziu, rádio, telefón či počítač. Objavila som svoj vnútorný priestor. Začala vnímať svoje myšlienky a emócie, spájať sa so svojím telom. So svojou túžbou a vnútorným volaním. So svojím svetlom a svojimi tieňmi.
Začala som si uvedomovať, čo chcem. Veľmi mi pomohlo písanie. Po prvý krát v živote som si začala písať denník. Pri písaní som dokázala vyjadriť svoje myšlienky s omnoho väčšou jasnosťou a úprimnosťou, než pri hovorení. To mi výrazne uľahčilo napríklad komunikáciu s partnerom v čase (nejednej) krízy.
Práve písanie mi pomohlo spoznávať seba cez svoje myšlienky a emócie, pretože mi umožnilo oddeliť sa o nich. Bol to čas a priestor pre mňa, kedy som namiesto neustáleho prílevu podnetov a informácií zvonka, bola vo svojom vnútornom vesmíre.
Tento proces mal a stále má pre mňa nevyčísliteľnú hodnotu. Preto som sa rozhodla vytvoriť vedený denník a kurz intuitívneho písania, a inšpirovať tak čo najviac ľudí k písaniu. Písanie je terapia pre dušu. Tak jednoduchá a dostupná vec s obrovským efektom.
Veď k poznámkam sa môžem kedykoľvek vrátiť a možno zistím, že to, čoho som sa tak bála sa nakoniec ukázalo ako výnimočná skúsenosť. Alebo to, čo som ani len nepovažovala za reálnu možnosť sa stalo mojou každodennou skutočnosťou.
Druhý dôležitý nástroj, ktorý som v tom čase začala používať bola meditácia. Nie vedená meditácia inšpirovaná filozofiami či náboženstvami. Meditácia bola pre mňa vždy len čistým bytím. To znamená, nerobím nič len som. Dýcham. Akási prázdnota, pohľad/ pocit, ktorému som sa celý život bránila. A práve odvaha pozrieť sa do každej praskliny mojej duše mi umožnila čeliť pravde o mne samej.
A tu to začalo byť veľmi náročné a boľavé. Rozhodla som sa požiadať o pomoc a podporu – najala svojho prvého mentora a už sa nikdy neobzrela späť. Bola to skúsenosť, ktorá mi navždy zmenila život. Pochopila som, kto som a prečo som tu. Ako chcem vychovávať svoje deti, v akom partnerskom vzťahu chcem byť, čo chcem vytvárať, koho viesť, aký odkaz za sebou zanechať.
Všetky nasledujúce roky boli integráciou tohto procesu a vytváraním života, ktorý som sa rozhodla žiť. ŽIVOTA PLNÉHO CHUTI.
A to vôbec neznamená, že som neustále šťastná a naplnená. Vôbec nie. Znamená to, že som našla svoj vnútorný pokoj a stabilitu. Koniec koncov, život plný chuti, znamená, že je v ňom aj horkosť, trpkosť, strach, smútok či bolesť. Nielen sladká chuť radosti, zábavy, kreativity či naplnenia.
Môj pokoj mi umožňuje prijímať život presne tak, ako prichádza a pracovať s príležitosťami, ktoré dennodenné výzvy prinášajú. Nevnímať chyby, ktoré robím ako prejav nedosťdobráctva. Ale privítať ich ako príležitosti učiť sa, posunúť sa z miesta, rásť. Byť v pohode s vlastnou nedokonalosťou a s vedomím, že hoci nejde vždy všetko tak skvele a tak rýchlo, ako by som chcela, v danom okamihu urobím to najlepšie, čo môžem a dokážem. A to stačí. Každý deň sa učím byť k sebe o niečo láskavejšia.
Môj mentor sa ma raz opýtal: „Čo chceš, aby ľudia o tebe vedeli?“ Vtedy som mu odpovedala, že chcem aby vedeli, ako veľmi mi na nich záleží. Naozaj túžim pomôcť hlboko vo vnútri. Frustruje ma riešiť veci po povrchu. Potrebujem hlboké intímne spojenie, ísť tam, kam sa väčšina neodváži. Chcem, aby ľudia vedeli, že ich tam túžim vziať. Lebo tam nájdu seba.
Chcem, aby vedeli, že milujem bolesť, lebo ona mi hovorí o tom, že sa rodí nový život. Asi preto ma mnoho mojich klientov nazýva pôrodnou asistentkou pri ich druhom narodení. Bolesť a nepohodlie mi hovoria o tom, že sa odlupuje maska, ťažké brnenie, ktoré robí z nášho života zápas. Chcem, aby ľudia vedeli, že mojím poslaním na ich ceste je odstrániť všetko nadbytočné, komplikované, nepravdivé a dosiahnuť jednoduchosť a pokoj.
Chcem byť pre ľudí pozvánkou. S nadšením však preberám aj zodpovednosť za ich sprevádzanie na tie najhlbšie miesta ich mysle, tela i duše. Pre mňa samotnú je to prehlbovanie mojej vlastnej skúsenosti. Táto forma zodpovednosti ma motivuje ísť životom po ceste, ktorou nikto nikdy predo mnou nešiel a tak byť schopná pozvať na ňu čím viac ľudí, ktorí sa cítia pripravení.
A pre tých, ktorí si pomyslia: „Nie, nie. To nie je nič pre mňa!“, – skutočne túžim potom, aby táto cesta bola aj pre teba. Lebo je to cesta k tebe. Preto som okrem iného prerobila celú túto stránku. Mojím zámerom je, poskytnúť ti čo najviac dostupných zdrojov, aby si sa mohol/ la pripraviť na cestu. A neustále pridávam ďalšie.
Nikdy ma nenapĺňalo radosťou vedenie ľudí vo veľkých skupinách alebo neosobných online programoch s veľkým počtom účastníkov. Milujem intímnu dlhodobú spoluprácu 1:1, kedy môžeme ísť hlboko a dosiahnuť skutočnú trvalú zmenu.
Chcem sa ešte na chvíľu zastaviť pri emóciách, pretože zohrali v celom mojom procese obrovskú úlohu.
Mnohí z nás boli od malička vedení k tomu, aby potláčali, neprejavovali svoje emócie, minimálne nie intenzívnou formou. Sme naučení vschopiť sa, upokojiť sa na počkanie, zaťať zuby. Učili sme sa emócie spracovať, nie ich cítiť. Nevieme, ako ich účinne vyjadriť.
Presne toto bol aj môj prípad. Vyústilo to do odmietavého postoja k sebe, spoločnosti, k životu. Moje telo tento stav manifestovalo prostredníctvom troch autoimunitných ochorení. Z toho jedno život ohrozujúce.
Vďaka tejto skúsenosti som pochopila, že o emóciách nemám premýšľať, ani ich analyzovať, hľadať príčiny. Emócie sú tu nato, aby sme ich prijali a precítili tam, kde sú – v našom tele. Všetky neprecítené a potlačené emócie naše telo skladuje rovnako, ako myseľ spomienky. Ich uvoľnenie a pozatváranie emocionálnych cyklov bolo pre mňa cestou k skutočnej slobode. Tam, pod všetkými tými emocionálnymi vrstvami som našla a prijala seba.
Schopnosť cítiť a schopnosť tvoriť. To je presne to, čo vytvára moju životnú skúsenosť. Myslím, že je to svojím spôsobom podstata ľudskej skúsenosti ako takej.
Najviac mi pomohla práca so zmyslami, dychom (náš jediný verný sprievodca od narodenia až po smrť) a telom (intuitívny pohyb). Všetky sú dodnes súčasťou môjho každodenného života. Nielen fyzická hygiena, ale rovnako psychohygiena a emocionálna hygiena.
Často dostávam, otázku, kde zobrať odvahu ísť tak hlboko. Nuž, toto nie je cesta, na ktorú máme ísť sami. Odporúčam ti preto, nájdi niekoho, kto chceš, aby ťa sprevádzal. Kto už kus svojej cesty dovnútra prešiel. Kto ťa povedie – bude kráčať pár krokov pred tebou. Podrží ťa a zachytí, keď budeš padať. A padanie je prirodzenou súčasťou tejto cesty.
Spomaľ. Nadýchni sa. A vykroč s dôverou.
Ak ťa zaujal niektorý z nástrojov, o ktorých hovorím vyššie, určite si prehliedni moju AUDIO KNIŽNICU a príď sa pozrieť na jeden z eventov, ktoré pravideľne organizujem online.
S láskou Mirka
